snezka

Ako sme opäť raz vyhrali zlatý pohár....

 

„Vyhrali sme ho,“ ako malí skonštatovali, „on nie je putovný, veď je stále u nás!“ myslím, že ma to teší. Keď sme pred tromi rokmi na škole začínali s loptovými hrami a hádzanou, bolo to také trocha dosť deprimujúce...Vláčila som ich z turnaja na turnaj, vždy hrali v kategórii so staršími. Kam sme prišli, tam sme prehrali. Začiatky boli - no... desné, polovica nevedela chytiť loptu, ďalšia zase, kde má ľavú nohu ... . Prvý turnaj bol dokonalý chaos. Viacej sa ukazovalo a rozprávalo, ako sa hralo. Človek trikrát za sebou povedal to isté a oni spravili úplný opak. Tí, čo robíme v školstve, sme to brali s rezervou. Chalani tréneri sa chytali za hlavu. Ako to môžete robiť, veď oni len kričia, rozprávajú aj vtedy, keď majú byť ticho... . dá sa to.

Začali sme na škole pomaličky trénovať. Trénovať je asi prisilné slovo, ale stretávame sa dvakrát do týždňa. Úspech sa musí dostaviť. Po troch rokoch sme konečne začali aj niečo vyhrávať. Pamätám si, ako obdivovali zlaté poháre za víťazstvo u kamarátky, ktorá trénuje dievčatá. Vtedy som možno v kútiku duše dúfala, že raz ho vyhrajú aj oni. Začali sme vybíjanou. Boli sme na turnaji, kde bolo dvadsaťpäť škôl. Prehrali sme až v semifinále, tesne o jedného hráča ... po zápase sedeli a plakali. Človek nevie, ako ich má utešiť, dali do toho všetko, ale nevyšlo to.

Snažila som sa im povedať, že sú predsa aj iné a dôležitejšie veci, ako je zlatý pohár za víťazstvo. V tom okamihu som vedela, že nemám pravdu. Pre nich v tom okamihu bol dôležitý iba ten vysnívaný zlatý  pohár. Jeden z nich prišiel a povedal: “My sme ho chceli vyhrať pre teba, veď aj ty si chcela zlatý pohár.“ Skončili sme nakoniec tretí. Keď bolo vyhlasovanie výsledkov a moji malí si mali ísť pre pohár, nebolo toho, kto by išiel. Veď boli až tretí a o takom pohári predsa reč nebola.

Po poslednom zápase sme spolu sedeli a rozprávali o všetkom: o výhrach a prehrách, o tom, čo je v živote dôležité. Je fakt, že som ten pohár chcela a oni to až príliš dobre vedeli a vedia, ale podstatnejšie bolo, ako hrajú, ako idú výkonnostne nahor, ako hrajú vyrovnanú partiu v každom zápase aj s tými družstvami, s ktorými sme prehrávali o desať, dvanásť gólov. V septembri som ich prihlásila do celobratislavskej súťaže v minihádzanej. Je fakt, že vedenie školy nenamietalo, zvlášť ak som povedala, že ideme vyhrávať... /šéfka by nenamietala, ani keby sme prehrávali/.

Prvý turnaj bol v októbri. Išli sme na turnaj a celú cestu sme riešili, či ideme hrať o nejaký zlatý pohár. Jasné, že áno, veď je to turnaj! Základnú skupinu sme vyhrali, finálovú tiež. Keď si išli pre zlatý pohár, neviem, kto z nás mal väčšiu radosť... či ja, alebo oni. Pohár je putovný. Vyhrali sme prvý turnaj, vyhrali aj druhý. Vždy po každom turnaji sa idú pochváliť k riaditeľke...a teraz, ešte keď majú pohár /pohárov začíname mať dosť, o chvíľu bude šéfka potrebovať novú skrinku/, sú podarení, rozprávajú všetci a naraz o tom, ako dobre hrali, kto dal koľko gólov, a tak podobne, s ňou vedú debatu. Otázka znela, kedy sa na nich príde pozrieť.

Prišla. Prišla včera na turnaj do haly. Najskôr len ticho stála v hľadisku, neskôr prišla dole na hraciu plochu. Potešili sa. Konečne ich videla v akcii a na vlastné oči...,tešili sa a ja s nimi.. . Nemyslím si, že majú šancu s niekým prehrať. Nechcem, aby to znelo nafúkane, ale momentálne nemajú konkurenciu. Keď som sa bavila so šéfkou, tá mala obavy a strach, že im prinesie smolu a oni ten pohár nezískajú... preto neprišla skôr...

Vyhrali aj včera. Bolo ich dvanásť statočných, rozdelených do dvoch družstiev, nech hrajú čo najviac. Potešiteľné je, že ani to „slabšie družstvo“ neskončilo posledné. Skončili piati, a to sme posledný zápas hrali bez brankára. Keď sme odchádzali aj s pohármi, začalo vonku liať. Chytali vodu do zlatých pohárov, keď som sa pýtala, aký to má význam. Začudovane na mňa pozreli a zahlásili: „Keď vyhráme ešte raz, putovný pohár je náš, potom tam nalejeme šampanské a oslávime to!“ A na záver ich veta: „Vieš, ten pohár nie je vôbec  putovný, veď je stále u nás... a sme dobrí, že?“ Ste. Ste dobrí a šikovní,  tak o mesiac to víťazstvo oslávime spolu.