snezka

Boj s veternými mlynmi, alebo naše školstvo je naozaj jedinečné...

 

V minulom článku na blogu som sa zmieňovala o svojom prvom dni na škole v úlohe študenta. Prešiel týždeň a ja pridávam svoje ďalšie postrehy z celého týždňa. Spolužiaci sú fajn. Väčšina z nich nám vyká...napriek našej vytrvalej snahe o tykanie. Ich odpoveď znie: „veď ste starší..“ správne konštatovanie sme naozaj starší a Vy vidíte naozaj dobre...

Profesorský zbor... no začneme zostra...školník...nie je síce profesorom, ale je to osoba dôležitejšia, než samotné vedenie školy...neustále kontroluje naše prezúvanie do školy, nie je ochotný pustiť nás do budovy, ani minútu po ôsmej. S radosťou nás nechá stáť pred dverami nasledujúcich 15 minút a potom nám ich zapíše ako neospravedlnené...tri neskoré príchody a je problém.. s vymýšľaním ospravedlnenia. Zvlášť v mojich rokoch sa mi zdá čudné vysvetľovať niekomu, sorry že meškám, ale školník mi buchol dverami pred nosom.,.. tety upratovačky som ešte nestretla, ale za tak krátky pobyt toho človek veľa nestihne.  Človek zodpovedný za náš odbor, oficiálne sa to volá, že pedagogický garant štúdia, je jedna až príliš dobrá a milá osôbka. Evidentne sa s ňou dá dohodnúť. Mali sme s ňou už aj cviká... po akademickej štvrťhodinke prišla a začali sme... s nadšením nám rozprávala o polohách tela (ani raz sme sa v žiadnej polohe spoločne netrafili )  a ich osiach, medzi to vsúvala latinské pojmy a chcela aby sme si písali poznámky...súhlasili sme ale chceli sme, aby diktovala latinské slovíčka pomaly... nakoniec odišla pre kriedu a vrátila sa s kriedou a aj so slovníkom, lebo my starí v prvých laviciach, sme chceli vedieť aj preklady v slovenčine...(zadné rady mojich spolužiakov to nezaujímalo, tí s toho maturovali...) celkom rýchlo ubehli tie dve hodinky. S triednou sme mali stretko v telocvični... pokecali sme si, dali dokopy nejaké papiere a bolo. Triedna je zatiaľ v pohode. Je odhodlaná za nás bojovať a žehliť naše prešľapy... a že ich hneď za prvý týždeň nebolo málo... vie ona a my. Bude to mať ťažké.  Anatómia... postrach nás všetkých. Pani doktorku sme videli a dokonca bola aj desať minút v triede. Prišla sa na nás pozrieť... zato my sme na ňu v pondelok nečakali ani náhodou a rovno sme jej zdrhli z dvoch hodín ... uvidíme teraz v piatok... snáď to nebude fungovať na princípoch Obecnej školy... .               

Šéfka školy...osobnosť. O jej príhovore a jeho účinku na študentov  som písala minule. Dala som si žiadosť o individuálny študijný plán a mala som sa ísť v piatok opýtať, že čo a ako.. prišla som, zaklopala a sekretárka ma posadila do kresla s tým, že čakajte. Nečakala som dlho... slabých tridsať minút. Otvorila riaditeľka s tým, že poďte a posaďte sa... tak som sa posadila. Za celých šesťdesiat minút jej monológu som si asi stokrát vypočula prečo sa to nedá... prečo je to nemožné, prečo nemôže to, a tamto, ako ju nepustí papier tu a papier niekde inde...o tom, ako si váži učiteľov, ktorí sú ochotní robiť v dnešnom školstve, ale.. nevidí to ružovo, ju pozná celé Slovensko, ona nedopustí aby úroveň štúdia klesla ... ako to ona vidí, tak či onak sa stretneme o necelý mesiac a ja sa potom nebudem môcť hnevať, ak sa budeme musieť rozlúčiť... . Počúvala som ju v nemom úžase a snažila som sa jej aspoň chvíľkami oponovať... nakoniec som sa jej rovno spýtala, či mi teda ten individuálny plán podpíše, alebo nie.. pokračovala nanovo... Tak som ju zastavila (čudujem sa sama sebe) a rovno som jej povedala, čo som sa naučila v športe: " treba bojovať a nevzdať sa. Treba to aspoň skúsiť a to sa ja chystám spraviť... "

A tak to od piatku robím. Bojujem. Chodím na cviká, ktoré sú relatívne celkom slušne povsúvané do rozvrhu hodín, po cvikách beriem taxík a presúvam sa na druhú stranu Bratislavy do práce, kde mi neúnavne zvoní na hodiny TV a poobede utekám trikrát do týždňa na tréning, opäť na ďalšiu stranu Bratislavy. Večer sa snažím pozrieť anatómiu, latinčinu a ostatné predmety a padám do postele... Mám to, čo som chcela. Nesťažujem sa. Dostala som šancu a som odhodlaná ju využiť. V jednej smske som sa dočítala, že sa nemám vzdávať a mám ísť za svojim cieľom... a tak si teda idem...

 

PS. Musím sa pochváliť.... mám poznámku, nemala som papučky a chodila som po budove v teniskách...    

PS. Od 21.9. máme prax v nemocniciach... zachráň sa, kto môžeš...

PS. Rodičko nebude... som sklamaná a smutná... .