snezka

Ivan. Bol  mojim prvým.Prvým...po mužovi, ktorý mi ublížil. Prvým s ktorým som sa vyspala celkom dobrovoľne, bol prvým, s ktorým sex nebolel, nebol na silu a netiekli mi po ňom slzy.  Rozmýšľam čím pre mňa bol...priateľom, milencom, mužom. Bol niekým s kým som mala po dlhočiznej dobe sex. Áno sex, nebolo to milovanie, ten rozdiel poznám aj ja.  Znie to možno divne, ale v tom čase predstavoval pre mňa Ivan výzvu. Bol pre mňa testom, cez ktorý som chcela prejsť...predstavoval test, pomocou ktorého som sa mohla posunúť ďalej, alebo padnúť ešte hlbšie, ako je samotné dno. Netušila som, či ešte niekedy dokážem byť sama s  mužom... Milovať sa s ním, nechať ho, nech sa ma dotýka, nech ma hľadí, objíma a miluje... Posledné „pokusy“ pred piatimi rokmi skončili mojim útekom a znovu ďalšími nočnými morami.
S Ivanom sme sa zoznámili cez internet. Obaja sme niečo hľadali. Ivan hľadal únik z každodennej reality a ja... ja som chcela vedieť, či to pôjde, či nezdupkám, neutečiem, či som po tých rokoch ďalej, alebo stojím stále na tom mizernom začiatku. Zo začiatku to bolo len o mailovej pošte.Vymenili sme si spolu presne 266 mailov a správ. Vždy sme si mali čo povedať. Prešli sme cez to klasické, kto sme, čo sme, prekopali sme aj to, čo hľadáme a čo chceme. Po necelom mesiaci prišiel deň, keď sme sa mali stretnúť. Ukecali sme to na kávu v jednom obchodnom centre... Ivan dokráčal s ružou...Priznám  sa prišlo mi to smiešne  a také staromódne, ale inak...180 cm, hnedý miestami prešedivelý krátky zostrih, šedé oči, na tvári strnisko, biela košeľa,čierne rifle...no a ruža :-)) Krátka spoločenská konverzácia nasvedčovala tomu, že obaja vieme, čo chceme a vieme, ako to dnes skončí... Môžem ťa pozvať ku mne na kávu?  Prisvedčila som.Medzi tým sa mi v hlave rýchlosťou blesku menili obrazy ako z filmu...naskakovali scenáre tragické, násilné, romatické, objavujúce...a do toho všetkého vyskakovali rozhovory s priateľkou...Uvoľni sa, nestresuj, neboj sa...skús použiť emócie, počúvaj srdce...skús vynechať na chvíľu hlavu... Po krátkej ceste z obchodného centra sme dorazili k nemu. Prišlo mi smiešne, keď mi chcel odkladať vetrovku. Pekne sa posaď hneď som tu aj s kávou... kancelária to bola pekná...pekný výhľad na nočné mesto, po stenách obrazy. Dominantným prvkom v celom interiéri bola kožená sedačka a mäkký koberec. Prepáč, ozvalo sa v miestnosti.Káva došla, ale môžem ti urobiť niečo iné, napríklad zelený čaj. Prichádzajúc ku mne čakal na odpoveď...nechcem čaj, chcem teba. Pri tejto odpovedi sa jeho pery prisali na moje ústa.Jemne mi vošiel jazykom do úst. Stála som a snažila som sa nemyslieť na strach. Zbadal že sa niečo deje...prosííím pokračuj. Smiem? prikývla som, len mi neublíž. Tebe ? Ublížiť? Neboj, bude sa to to páčiť...nemám rada túto vetu, nenávidím ju...doteraz sa mi to nikdy nepáčilo. Ale teraz to môže byť iné...musím sa len uvoľniť a nebáť sa..Ivan mi jemne rozopína košelu...ešte aj teraz mi naskakujú zimomriavky, keď si spomeniem na jeho dotyk.     Chcem, aby si sa nebála, neublížim ti...jemne a zároveň rázne mi chytá prsia, pomaly ich začína  hladiť, postupne zostupuje nižšie a ja  sa nechávam  pomaličky unášať... pamätám na tvoje slová...uvoľni sa a neboj sa...