snezka

Cena človeka a cena práce

 

Zistila som, že dospievam. Alebo starnem. Pomaly, ale isto mením pohľad na určité veci. Veci, ktoré mi pár rokov dozadu nevadili. Blbosť. Pár rokov? Rok, dva ... neviem, či je to pár. Vtedy mi nevadili.

A dnes? Dnes ma veci, ktoré  roky dozadu nedokázali vytočiť, privádzajú do šialenstva. Zrážajú ma na kolená a berú mi chuť žiť. Berú mi optimizmus a radosť z práce. Možno sa niekto zasmeje, ale pokiaľ nie je práca zaplatená (a tá naša teda nie je), tak by tam mal človek chodiť s chuťou a radosťou. Nie z povinnosti.

Robím s deťmi, začínam ťahať už dvanásty rok a vôbec mi to nevadí. Mám ich rada, neviem si predstaviť, čo iné by som mohla robiť, čo by ma bavilo a napĺňalo, tak ako toto.  Je to iné a človek vidí, ako sa mu menia pred očami. Ako sa z drobcov, ktorí prídu v septembri, stávajú deti, ktoré majú život pred sebou. Ktorí objavujú jeho čaro...

Chodenie do práce, by malo byť o tešení sa a o radosti. Nedá sa žiaľ dennodenne chodiť do práce a narážať na náladovosť, arogantnosť, povýšenectvo. Začína mi vadiť prístup: „hej ty, sprav to, včera bolo neskoro “.... . Neznášam tiché zazeranie, kolektívnu vinu, neschopnosť robiť dôležité rozhodnutia. Niekto bude možno namietať, že šéf má na to právo. Má. Ja právo nikomu neupieram. Ani šéfovi. Ale aj šéf si musí uvedomiť, ako sa k zamestnancom správa. Ako s nimi jedná.

Viem, každý z nás je nahraditeľný. Šéfovi by malo záležať na tom, aby si udržal svojich ľudí. Firmu nerobí šéf..., robia ju ľudia . On je ten, ktorý má svojich zamestnancov motivovať.

V školstve to nie je o peniazoch. Je to o ľuďoch, ktorých to s deťmi baví. Ale aj tí, ktorých to baví, potrebujú občas počuť slová uznania, či pochvaly. Nemusí to byť verejné, stačí prísť a povedať obyčajnému zamestnancovi medzi štyrmi očami – „ počúvaj, cením si to, čo robíš “... . Možno to má pre toho zamestnanca väčšiu cenu, ako si jeho veličenstvo šéf myslí. Možno by bolo dobré, ak by sa občas sám veľký šéf zamyslel a predstavil by si seba na mieste toho praobyčajného zamestnanca.

Neviem. Možno sa dá aj takto chodiť do práce a chyba je vo mne. Možno by stačilo tváriť sa tak, ako sa tvária ostatní. Tváriť sa, že všetci sme spokojní, nás sa nič netýka a všetko je predsa v najlepšom poriadku. A ešte skúsiť prisviedčať veľkému šéfovi ... a poza chrbát si potom hundrať... .

Ale to ja neviem. Teraz neviem, či použiť výraz žiaľ alebo chvalabohu. Prikláňam sa k druhému výrazu. Ak by som povedala, že žiaľ, znamenalo by to pripustiť si porážku, rezignovať.  A od toho je už len kúsok k záhube .