snezka

ale je to tak. sme tu na chvilku a ked sa pominieme, zostanu len spomienky, aj to na chvilku, dokial sa pamatnici tiez pominu.
zopar "nestastnikov" ma to stastie, ze sa zapisu do povedomia maas, zostanu ich podoby a diela na nejakych nosicoch a materialoch, ale to je asi tak vsetko... aj objavy si neraz privlastni niekto uplne iny, nez ten, co sa o ne najviac pricinil...
o com to vsetko je?

marnost nad marnost.
vychutnavaj si zivot plnym priehrstim, kym ho mas. ale uvedomuj si jeho pominutelnost v kazdej jednej sekunde...
ze sa to neda?
mozno da, mozno neda... ako sa kto rozhodne.
podla mna je najvacsim zivotnym kumstom uvedomovat si tu nasu bezvyznamnost a napriek tomu nestratit chut a volu zit.

neviem. Rozsypať popol človeka je podľa mňa prejavom neúcty voči človeku... Momentálne so mňa hovorí niečo, ako rozčarovanie, nad tým, ako sa zachovali vlastné deti....

raz zhorí aj Tvoj smútok a bolesť a osvetlí už iba spomienky, ktoré Ti nikto nevezme.

spomienky...áno, tie zostanú. Rovnako, ako zostali výčitky svedomia... jednoducho nedokážem a nedokázala som ísť do nemocnice a pozrieť sa pravde do očí...

niektore kmene v severnej amerike, a tusim aj v tibete a tam niekde vynesu(alebo v minulosti vyniesli) telo na samotu a nechaju ho zozrat divym zverom. ziju s prirodou.
mrtve telo je len schranka. uz v nom nie je zivot. a to, ze to pocitujes ako neuctu, je len dosledok, ze si sa naucila aj v mrtvom tele vidiet pritomnost mrtveho... je to len zvyk, naucena kulturna crta.
aj plac pozostalych je vlastne plac nad ich vlastnou stratou. seba samych im je hlavne luto, ze ten zosnuly uz ich nebude obstastnovat svojou pritomnostou. boli nan naviazani a teraz uz nie je. ako ked dietatu zmizne oblubena hracka. uz sa nou nepotesi, chyba mu, citi neistotu a smutok.
vsetko je to o vytvorenych citovych vazbach, ktore su cloveku prirodzene. ale lipnutie na nich mu sposobuje bolest, zvlast, ak sa to puto pretrhne a objekt obstastnovania uz nie je.

mozno sa ti nebudu pacit slova, ktore pisem, ale k tymto slovam som dospela po case a citim, ze odrazaju realnu skutocnost, ktoru si clovek bezne neuvedomuje. niekomu to moze pripadat cynicke, ja to vsak volam odputanost a sloboda. a jednak by vo mne moj najmilsi clovek zanechal bolavu hlboku dieru. ale myslim, ze by som sa tym zmierovala ovela lahsie po pochopeni toho, co mi uz bolo dane pochopit.

preco ti to pride ako neucta voci cloveku?
si zvyknuta, ze pozostali chodia na hrob, nosia mu na dusicky kvety a sviecky, spominaju na konkretnom mieste, schadzaju sa u jedneho z nich a spominaju? a ked sa popol rozsype, zrazu niet KAM chodit, akoby dobrovolne pretrhli pozostali to puto, ktore ich spajalo s mrtvym?

skus sa na to pozriet z ineho sudka: chodime sa s bohom stretat iba do kostola, alebo ho mame vsade okolo seba a pride ako na zavolanie vzdy, ked sa naciahneme po nom myslienkou?
prejavom ucty ani nie je tak chodenie na hrob, ako celkovy postoj k zosnulemu po dalsie dni. a ten postoj nie je nutne preukazovat navonok, dolezity je vovnutri kazdeho z nas. akurat dedinske kofy sa viac staraju o formu ako o obsah. aj placky sa platili na pohreboch, aby vyrevuvali, lebo sa to tak patrilo, smutit za zosnulym... mne sa toto nepaci. a ani forma pohrebu mi nic nehovori o tom, ako ho pozostali brali. ani keby jeho telo venovali na lekarske vyskumy a trenovanie buducich lekarov, aby mohli zivoty zachranovat. NAM, ZIVYM.

nie sme v severnej amerike, nenechávame mŕtvych napospas divým zverom. Áno, sme spútaní istými spoločenskými a kultúrnymi črtami. Nemám nič proti slovám,ktoré si napísala, nesúdim, ani neodsudzujem.

som sa ti len snazila naznacit, ze kazda kultura ma ine zazite zvyklosti a tak kazdemu moze pripadat neuctive voci mrtvemu nieco ine. tebe tak pripadalo rozsypanie popola.
ale su ludia, ktori maju odstup od tychto kulturnych zvyklosti a robia veci, ktore vsak vobec nemusia byt vo svojej podstate neuctive.
niektori zosnuli si takyto koniec zelali vo svojom zavete. aj vtedy by to bolo neuctive?

by si to možno želali... pokiaľ niekto napíše, že chce aby bol jeho popol vysypaný do Dunaja, ok. Súhlasím s tým, že každá kultúra má zažité isté zvyklosti aj ohľadne zosnulých. Posledná vôľa sa má predsa plniť. Ale toto nie je ten prípad... . Myslím, skôr som si istá, že by to nechcela...

prečítala som si nielen Tvoj príspevok, ale aj niektoré reakcie naň. Z celého mi vyvstáva jediné: pochovať človeka, ak si to želá, dať ho spáliť v krematóriu, ak si to želá a uložiť jeho urnu alebo rozptýliť jeho popoľ - tak ako si to želá... Ak sa to neurobila podľa želania zosnulého, tak potom by si sa mohla nad tým aj trápiť a mať výčitky... alebo by si mohla aj zanevrieť na tých, ktorí to tak urobili a Ty si to nemohla ovplyvniť. Nespomínala si o koho išlo, preto sa Ťa na to pýtať ani nebudem. Isté je, že v tomto by sa malo splniť želanie toho kto ho stihne vysloviť pred svojou smrťou.
Aj moja priateľka má takú predstavu: krematórium a popoľ rozptýliť napr. do blízkej rieky... Moja osobná predstava taká nie je. A neuznávam ani veľké pomníky, aby na ne musel človek šetriť dlhé roky. Ale napr. uložiť urnu do zeme a dať tam peknú mramorovú tabuľu, s možnosťou postáť tam, zapáliť sviečku, dať do vázičky kvety - tak minimálne takéto pietne miesto by mal človek mať... Ale nikde nie je napísané, že si ho nemôže človek vytvoriť aj dodatočne... Niekto si urobí doma malé "zátišie" s fotografiou, dvomi svietnikmi a má zosnulého stále na očiach. Môžu sa mu aj prihovárať a podobne. Verím, že ešte niečo vymyslíš aj Ty...

nemala som asi prekliknuté...

vyrovnanie sa ale je bolestive. ak by sa dalo porozpravat, polozit a zodpovedat spolu na otazky ktore viria v tvojej hlave - asi by to bol ideal. skus z toho urobit co je v tvojich silach. teba to trapi. mozno zistis, ze len teba... bohuzial.

..netrap sa-niektore veci sa nedaju zmenit-da sa s nimi len zmerit aj ked tazko viem..vela sil snezka :)...mozno pomoze, zapocuvaj sa-- krasne slova...
http://www.youtube.com/watch?v=gos1ove7bXY&feature=related

ale myslím si, že človek zostáva hlavne v nás samých, v našich spomienkach a keď sa s ním chceme porozprávať a spomenúť si naňho, nepotrebujeme na to merať cestu niekam na cintorín. veď jeho duša je niekde inde a nie v jeho mŕtvom tele, alebo v popole. telo po smrti je naozaj len prázdna schránka. bez duše. videla som.o mojich blízkych. ktorí odišli sa mi občas sníva ako keby boli tu.
nezdá sa mi neúctivé rozsypať popol niekam, kde si to dotyčný želal.
a myslím, že bez jeho výslovného želania to nikto neurobí. skôr naopak.

ja by som povedal,ze je to prirodzeny kolobeh nakolko sme sucastou vsetkeho okolo nas a tvoja spomienka ostava v srdci a nie v mieste kde je nieco ulozene, naokolko dusa nie je viazana telom. Sviecka je prijemnou spomienkou a akokolvek ti chyba je stale s tebou, okolo teba a navdzy v tvojom srdci tak sa netrap o miesto posledneho odpocinku, pretoze to neexistuje nakolko dusa je stale volna.

Ked mas caj v salke a ta sa rozbije caj ostava cajom aj na podlahe aj v utierke akurat salka uz nie je.

hlavne sa netráp a nič si nevyčítaj...
Spomínaj na pekné... pri spomienkach sa možno začneš aj usmievať :-)