snezka

Teraz si ten človek, ktorého som hľadala.....

 

Zapípal mi mobil. Prišla mi odpoveď na moju otázku a zároveň tam bolo také jedno konštatovanie: „ teraz si to ty.. takú to som ťa hľadala....plnú optimizmu ... maj sa rada... ahoj. Zastavila som sa... nemám pocit, že by som sa príliš zmenila. Momentálne je mi len dobre na duši... .                                                                                                                             Pred polrokom sa mi rúcal svet. Požiadala som istého človeka (teba) o pomoc. Požiadala, no ...z časti ma k tomu dokopali kolegyne, na ktoré som bola naštvaná, ale dnes som rada, že to urobili.. mali ma tam dokopať ešte skôr... Bola som naštvaná na všetko a všetkých... na celý svet vôkol mňa. To, čo som chcela, bolo blízko, obetovala som pre to prácu, šport a nakoniec, keď stačilo natiahnuť ruku sa to rozplynulo, ako ranná hmla...Čakala som podporu od ľudí, ktorí mali stáť pri mne... nestáli a podpora? Neprišla, čakala by som zbytočne ešte aj dnes... dnes už viem, že niektorí ľudia majú prosto iné priority. Ale priznávam, že ma to prekvapilo. Po sne, ktorý sa rozplynul ako ranná hmla, som bola nútená si určiť iné priority...nútená, ako sa to vezme, sedela som s tebou dlhé hodiny a rozprávali sme o živote, o hodnotách, postojoch, názoroch a životných cieľoch... dlhá a ťažká debata, ktorá skončila tým, že som pomenovala to, čo som vedela už dávno, len som sa bála to nahlas vysloviť... povedala som, to čo chcem a po čom túžim... nebolo to také ľahké a jednoduché... vedela som, čo chcem, len ako to dosiahnuť?

Stála si pri mne... aj vtedy, keď sa ostatní otočili... riešila si so mnou moje stavy a výlevy mysle...ukazovala mi svet a jeho čaro, len ja som pozerala inou stranou... ozval sa strach... strach zo vzťahu, možného šťastia? Ja neviem... viem, len, že som utekala, utekala a neriešila... to, čo bolo treba. Útek bol na nič... nič sa nezmenilo, všetko ostalo tak, ako bolo predtým... no, všetko asi nie...neviem. Sviatky neboli bohvie čo, ale človek s tým už asi veľa nespraví... Cez zimu sa to nejako zmenilo.

Ešte koncom novembra som ti posielala jeden mail....bol ťažký a nič ťažšie som ešte dodnes nepísala. Bol o mne, o mojich pocitoch, obavách a strachu. O nočných morách a spomienkach, ktoré mi bránia žiť.., nadväzovať vzťahy... . Ten mail končil jednou otázkou. Chcela som vedieť, či budem v stave sa niekedy cez svoju minulosť preniesť, či ju dokážem akceptovať, pochopiť a naučiť sa s ňou žiť...či to zvládnem, či sa mám o to pokúšať...

Vo februári som to skúsila... ako to skončilo? Z môjho pohľadu katastrofa.. vážne. Prišla som, plná odhodlania a predsavzatí o tom, ako tie svoje zlé spomienky rýchlo uzavriem, preberiem a hotovo. Prišla som a na tvoju otázku, čo ma trápi a o čom budeme rozprávať, som zaťato mlčala... nastalo trápne a desivé ticho... Ticho, ktoré si prelomila ty... ja som opäť raz mlčala, pamätám na dobrú radu: " napi sa, nadýchni sa a hovor ".... bože, keby to bolo také jednoduché... V marci nasledoval ďalší pokus... medzi tým korešpondencia, kde bola zmienka o tom, ako sa vzdávam a nebojujem... Mala si pravdu... bolo ma treba nakopnúť tým správnym smerom... nebojovala som... v marci sa to zlomilo... prelomila som strach z toho, že na mňa zmeníš názor a konečne som ti  povedala to, čo ma trápilo a trápi ešte aj dnes.To kvôli čomu nespávam... .  Už to nebolo len moje tajomstvo, moja nočná a desivá mora... Dala som to von, vypustila som džina z fľaše a nikomu som tým neublížila... lebo to som nechcela a ani nechcem... .

Zrazu sa niečo zmenilo, tým, že som prehovorila, ma už nič neťahalo nadol, nič ... zjavil sa vo mne taký divný pocit... nie pocit z výhry alebo víťazstva, ale z toho, že som to dokázala, že som začala búrať okolo seba pomyselný múr, ktorý som okolo seba postavila. Ten múr je vysoký a príliš dlhý, je celý o mne, o mojich strachoch, morách, spomienkach, komplexoch, sebavedomí a úcte. Je o mojom vzťahu ku mne. O vzťahu, ktorý som začala meniť. Dostala som domácu úlohu... mám sa mať rada...neviem, čo to obnáša a o čom to je, ale pokúsim sa ... momentálne mi je dobre na duši a ak chcem, aby to tak bolo stále, tak musím začať na tom asi trochu pracovať aj ja.... a ozaj, začínam sa mať rada... .