Ďakujem ...alebo niečo, čo som ešte nikdy nikomu nepovedala ...
Hovor, povedz to, čo cítiš a prežívaš. Hovor, povedz, dostaň to zo seba von. Povedz to teraz, lebo nikdy nevieš, či budeš mať ešte čas, alebo šancu. Šancu povedať niekomu, aký je pre teba dôležitý... . Nevieš, či stretneš človeka, ktorého chceš, či ho ešte niekedy uvidíš, či budeš mať príležitosť.
Človek to nevie a neovplyvní to. Nikto z nás nevie, či bude mať ešte príležitosť... príležitosť vidieť niekoho blízkeho, niekoho, kto preňho veľa znamená. Nevieme nikto.
Nikto z nás nevie minútu, hodinu, či deň ... . Človek môže mať more snov, túžob, plánov. A zrazu ... . Je to zlomok času. Sekunda ... svetlo ... a potom ticho. Bolesť, smútok, plač, spomienky. A množstvo nezodpovedaných otázok ... . A človek zrazu zistí, že stratil šancu. Navždy. Čas sa nedá vrátiť späť. Keby to tak bolo, všetko by bolo iné ... . Život by bol iný.
Preto aj napriek tomu, že mi to robí problém, cítim sa pri tom divne, tak aj napriek tomu ti poviem, čo pre mňa všetko znamenáš. Nebudem sa spoliehať na to, že ty to možno tušíš. Čo ak to tak nie je, a ja prepasiem šancu povedať ti, čo pre mňa znamenáš, čo k tebe cítim, čo mi vraví srdce a rozum. Čo ak nikdy a ... toto je moja posledná šanca niečo povedať. Povedať tak, aby potom už nebolo neskoro . ...
Mnohí ľudia odo mňa nikdy nebudú počuť isté slová ... ono som taký divný tvor, mám problém sa vyjadrovať, tak sorry ... .
Preto chcem, aby si vedela, že pre mňa znamenáš veľa, až príliš ... a snáď sa mi podarí dať na papier aspoň časť z toho, čo chcem povedať, snáď to bude čitateľné a zrozumiteľné ... Nepoznáme sa dlho a napriek tomu mám k tebe také zvláštne puto, taký iný vzťah. Vzťah založený na bezhraničnej dôvere, pri tebe mám pocit stálej nemennej istoty a viem, že sa nesklamem. Si priateľ, ktorý mi ešte nikdy neodmietol pomôcť. S tvojím nadhľadom, rozvahou, vierou v ľudí a neutíchajúcim optimizmom mi dodávaš chuť žiť a bojovať.
Predstavuješ pre mňa svetlo, akýsi maják na rozbúrenom mori, ktorý mi svieti na cestu a nenechá ma niekde stroskotať. S tebou riešim moje víťazstvá a pády, zlé sny a nočné mory. To, že ich nie je málo, vieme my dve.
Máš neobyčajný dar... dar, ktorý nemá každý. Vieš počúvať a to sa cení ... potichu sedíš, počúvaš a vieš presne odhadnúť, kedy sa máš niečo spýtať, vstúpiť do toho môjho monológu... nikdy nedávaš ľahké otázky, človek musí pri nich rozmýšľať a hľadať v sebe odpovede. O tom hľadaní, rozmýšľaní a zamyslení to asi všetko je.
Ukazuješ mi cestu a možnosti riešenia mojich problémov. Ale ten najťažší krok necháš spraviť vždy mňa ... necháš ma rozhodnúť a nech by bolo moje rozhodnutie akékoľvek, viem že vždy bude moje ... . Viem, že ak by som ležala v prachu a nevládala sa zdvihnúť a kráčať ďalej, si tu ty... s tvojou vierou v človeka, v jeho schopnosti a s chuťou žiť. Ak by som padla, viem, že ty mi pomôžeš vstať a oprášiť kolená. Si proste nemenná istota s večným optimizmom a vierou... .
Pomáhaš mi napredovať. Krok za krokom, pomaličky. Snáď sa rýchlejšie rozbehnem a pokrok bude badateľnejší. Ale som rada pokrokom, ktoré robím. Veď po troch rokoch som konečne povedala to, po čom túžim a čo chcem. A to, že som nešokovala len seba je fakt. Viem, že často vyzerám, že všetko negujem a odmietam / jediná si vytrvalo na školení sedím s prekríženými nohami a rukami / ale opak je pravdou.
Ty vieš, že ja nemám potrebu verejne rozprávať, radšej počúvam, analyzujem a rozmýšľam / nie je to síce vidieť, ale no čo už /. Ak nemusím rozprávať, som rada. Rozprávanie je pre mňa ťažké. Robí mi nesmierny problém niekomu povedať, dať komusi najavo, že je v mojom živote dôležitý.
Aj keď by to malo byť také prirodzené, ale mne to nejako nejde. Preto radšej píšem .. . Ak by mi to išlo, možno by som bola šťastnejšia, neviem ... a možno by som aj ja začala plakať a nečudovala by som sa nad tým, že niekto dokáže plakať od šťastia ... .
Si pre mňa vzácna... si priateľ, ktorého nikdy nechcem stratiť. Si neobyčajným človekom s nádherným srdcom, otvoreným pre ľudí... . Dokázala si niečo, čo sa málokomu podarilo. Lepšie povedané, nepodarilo sa to ešte nikomu. Dala si mi vieru a nádej. Dodávaš mi optimizmus a chuť žiť. Výnimočným ľuďom a priateľom sa patrí poďakovať.
A tak... ďakujem za to,
že, stojíš pri mne, keď mi je ťažko a nebojíš sa povedať, že ono to bude aj horšie...
že, sa ma snažíš pochopiť, aj keď to nie je vôbec ľahké...
že, mi ukazuješ hviezdy a ja vďaka tebe zisťujem, že nemusím stále pozerať len do zeme..
že, mi ukazuješ svet a vďaka tebe viem, že svet je ešte stále krásny...
že, mi pomáhaš vstať z prachu a kráčať ďalej, lebo ja by som to už dávno vzdala ...
že, máš oko, ktoré číta to, čo ja po nociach píšem ...
že, máš ucho, ktoré je ochotné počúvať, ak ja náhodou prehovorím ... .
že, ma objímeš, lebo vieš, že to potrebujem ...
že, ma „ nútiš “ rozprávať, aj keď ja zaťato mlčím ...
že, mi dávaš ťažké otázky, na ktoré sa mne strašne ťažko odpovedá ...
že, si a ja som ťa mohla spoznať...
Komentáre
tak tak
:-))
Snežka, to je nádherné vyznanie :-)
je uzasne,
to máš dobré snežka
:-))
Hanka,
Teide,