snezka

Duša...

Pozerám do zrkadla,

tvár mi je známa,

len oči sú iné,

dá sa v nich čítať,

ako zo šlabikára.

Oči sú iné,

nejaké smutné či hĺbavé,

čo asi vidia v tom  mojom zrkadle.

Vidia tam mnoho,

mihne sa šťastie,

ale smútku je tam mnoho.

Pýtam sa prečo,

čoho sa bojíš,

vyzeráš pevne

a nie že sa zlomíš...

Čoho sa bojíš,

z čoho máš strach,

skúsim to povedať,

len ostaň pri mne stáť...

Otvorím ti srdce

a ty ukážeš mi svet,

povedz len áno,

spravím to hneď...