snezka

Lucia vyzerala ako bábika. „Vieš, keď sa narodila bola tým najúžasnejším modrookým dievčatkom s vlnitými blond vlasmi a úžasným úsmevom na svete. Nebola dieťaťom očakávaným, ani vytúženým a jej počatie bolo pre mňa šokujúce, aj keď netvrdím, že neviem, ako sa robia deti, ale bola som čerstvo plnoletá a dieťa bolo vtedy to najmenej čo mi chýbalo ku šťastiu. Keď som to zistila, bolo už neskoro niečo robiť.“ Kristína si pomaličky odpila zo zeleného čaju. V jej očiach sa zračí hanba, ale aj neskonalá láska popretkávaná nesmiernou bolesťou. Netlačím na ňu, ani nenalieham. Je to len na nej a na jej rozhodnutí. Sedí schúlená v kresle, zababušená do károvanej deky a pomaly sa mi stráca pred očami.              „Ísť na potrat bolo niečo nepredstaviteľné. Boli sme predsa prudko katolícka rodina, viera v Boha a dodržiavanie všetkých prikázaní a zásad bolo pre našich viac a po pravde na potrat bolo aj tak neskoro... aj keď ja neviem, či by som naň šla.                                                        Keď som Martinovi oznámila, že som tehotná, čakala som, že ma objíme a povie, že to spolu zvládneme. Namiesto toho som sa dozvedela, že si to mám dať preč, on dieťa nechce a viazať sa tiež ešte nemieni. Mal pred sebou štúdium medicíny a ja som sa rozhodla, že mu nebudem stáť v ceste. O necelých päť mesiacov sa narodila Lucka. Dnes už viem, že bola pre mňa tým najúžasnejším a najdrahším stvorením. Vtedy to však bolo inak. Z pôrodnice som prišla domov k našim. „Bolo to také divné“, potichu mi vraví Kristína a pohľadom blúdi po stene, kde sú zarámované fotky s Luckou. „Môj otec o Lucku ani len nezavadil pohľadom. Pre neho bola obyčajným pankhartom, ktorého on živiť nebude. Mama sa mi snažila pomôcť, ale musela dávať pozor, aby to otec nezbadal. Po dedine sa šírili klebety o mne, Martinovi a Lucii. Otec to nevydržal a nakoniec som si musela vybrať. Buď rodina, alebo dieťa. Vybrala som si Lucku. Ráno ma čakal na stole list. V liste stálo niečo v tom zmysle, ako som ich sklamala a pokiaľ si nezariadim život, doma sa ukazovať nemám. V obálke bolo vložených päť tisíc vtedy ešte československých korún. Na nový začiatok...“                  

Kristína sa pomrvila v kresle a hneď pokračuje. „Odišla som. Ale veľmi skoro som zistila, že nič nebude také jednoduché. Vďaka kamarátom som mala kde zložiť hlavu aspoň na začiatok...pokiaľ som mala peniaze, bolo všetko fajn. Keď došli peniaze, situácia sa razom otočila. Zrazu bolo problémom aj to, že Lucka zaplakala. Bola skvelým bábätkom...najedla sa a spala. Hore bola vlastne iba vtedy keď bola hladná. Peniaze na nový začiatok sa minuli. Zrazu sme nemali s Luckou ani tú izbičku 2x3 metre. Mali sme sa vysťahovať...alebo zaplatiť. „Zaplatila som“  povie Kristína a sklopí zrak... „ zaplatila som vlastným telom...“ Neviem, čo jej mám povedať, iba tíško sedím a počúvam, čím všetkým táto žena prešla vo svojom živote.   „Cez deň som bola milujúcou mamou malého anjela a v noci sa so mňa stala štetka, čo išla s chlapmi za peniaze. O zákazníkov nebola núdza, majiteľ sa postaral o kšefty. Najskôr som uspokojovala iba jeho, neskôr to boli jeho kamaráti a známi kamarátov... nakoniec ho niekto udal a v jeden večer nás zbalili fízli. Dostala som dva roky nepodmienečne

v 1.nápravnovýchovnej skupine za príživníctvo.

 Lucinku mi vtedy zobrali“ vraví mi ticho Kristína. „Dva roky bola v ústave. Po dvoch rokoch som si ju chcela zobrať. Nedalo sa. Najskôr som musela dokázať úradom, že sa o ňu dokážem postarať a máme kde bývať. Trvalo to ďalší rok, kým sme mohli byť opäť spolu...Keď som si pre ňu prišla nespoznala ma. Opatrne na mňa pozerala a v očiach mala otázku a ty si kto teta? Trhalo mi srdce, keď nechcela ísť so mnou domov...“  Nakoniec sme to zvládli, vraví mi Kristína a pomaly si vyberá malborku z krabičky. „Lucinka chodila do škôlky a ja do práce. Nabehli sme na zaužívaný systém tisícok rodín. Neustále ma kontrolovala sociálka a starostlivosť o deti. Lucinka začala chodiť do školy...ako dnes si pamätám, ako stáli nastúpený v dvojrade, v rukách mala karafiát, bola úžasná. Mala krásny úsmev od ucha k uchu, keď sa ma pýtala, či do tej školy,  musí chodiť každý deň...a stále... Musíš zlatko vravievala som jej, aby si sa naučila čítať, písať, počítať... na konci prvej triedy mi zahlásila, že už do školy viac nepôjde... už všetko vie a basta. A čo budeš robiť? Spýtala som sa jej. Budem si hľadať ocka.... Neprítomnosť otca nedala Lucke spávať. Každý má ocka.. a ja nemám? Máš. A prečo nebýva s nami? Kde je? Kedy príde? Má ma rád? Prečo nemôžem ísť k nemu? Lucinka, to nejde. Nevedela som jej povedať, že jej otec ju nechce, že pohľadnice a darčeky k Vianociam a k sviatkom jej kupujem ja, namiesto otca. Že nejaví záujem sa s ňou stretnúť, napriek tomu, že ja od neho nič nechcem...S nedostatkom mužskej autority a neprítomnosťou otca sme bojovali ešte dlho a nie vždy to bolo ľahké. .. začínalo to vetou Ty ma nemáš rada, pokračovalo to tým, že ocko by mi to dovolil a skončilo to pri tom, ako ma nenávidí. ..bolo to ťažké najmä v období puberty, Lucke statočne šibalo, ale najviac to komplikovali jej nočné výlety do ulíc a strašidelne zlý prospech v škole. Už to nebolo to moje malé dievčatko, ktoré ma občas držalo za ruku... a vravievalo mi, ako má ma rada. Zistila som, že mi Lucka vytrvalo klame, neustále telefonické rozhovory s triednou o jej prospechu, správaní, disciplíne ma presviedčali o tom že ju nezvládam. Koľkokrát sme spolu sedeli v kuchyni a ja som do nej vytrvalo hustila tú svoju pravdu... o láske, vzťahoch, povinnostiach, škole. Čím viac som sa snažila, tým horšie to bolo. Naveľa Lucia skončila základnú školu. Chcela ísť na zdravotnú školu, ale nedostala sa. Pri jej prospechu sa niet čo čudovať. Nakoniec sa išla učiť za predavačku. Nebavilo ju to a zo školy začala utekať. A z domu tiež. Krátko po revolúcii ju zo školy vyhodili. Nedala si povedať a ja som už nemala síl jej dohovárať. Dnes už viem, že som mala...“ vraví mi Kristína. .. „možno by to skončilo inak. Lucka chodievala domov čoraz menej. Našla si priateľa, bývala s ním...návštevy doma sa obmedzili na minimum. Sadni si a povedz mi čo chceš robiť ďalej Lucia, počuješ? Neviem, nestaraj sa...idem von. Lucia si našla partiu v ktorej jej bolo skvelo. .. Menila sa mi pred očami. Už to nebolo to moje dievčatko, ani puberťáčka, ktorej šibalo. Zrazu sa strácala pred mojimi očami. Strácala sa Lucia, strácali sa veci, zlato aj peniaze. Lucka spamätaj sa, prosím ťa... skúšala som to dobrým slovom, skúšala som to krikom, skúšala som ju držať nasilu v byte. Nič, bez úspechu...Pýtala som sa jej, či má nejaký problém, či niečo berie, či si niečo pichá... nerieš to, ser na to mami... chcela som to riešiť...

Raz v noci u mňa zazvonila polícia. Máte dcéru Luciu? Narodenú vtedy a vtedy? Áno mám... pani, poďte s nami, Vašu dcéru našli v bezvedomí a ostatné Vám povie doktor...pamätám si na tie bledé neosobné neónové svetlá, biele steny so zeleným soklom, erárne nemocničné prádlo...kvílivý zvuk monitorov a Luciu, ktorá sa na tej posteli strácala...Pani, počujete ma? Áno... som jej ošetrujúci doktor... Vaša dcéra je na tom zle. Ako dlho berie drogy? Ja neviem...Má na niečo alergie? Lieky? Tehotenstvo? Rozmýšľajte...Neviem... ja už nič neviem... Pán doktor bude Lucia v poriadku? Neviem Vám povedať nič viac...jej stav je kritický, berieme ju na operačku... má viacnásobné zlomeniny rúk a nôh, krvácanie do mozgu a vyzerá to, na poškodenie miechy... poviem Vám, keď sa vrátime... Kristína si pomaly utiera slzy z tváre. V tej chvíli som sa pýtala Boha, prečo to dopustil, prečo práve Lucia, prečo nie on, či onen... Neodpovedal mi. Sedela som na tej tichej a studenej chodbe a úpenlivo som sa modlila.

Po šiestich hodinách Lucku priviezli z operačky. Hlava vyholená a obviazaná obväzmi, na rukách a nohách sádra a tvár samá modrina... Pán doktor, pán doktor... ako jej je? Balansuje na hrane medzi životom a smrťou, krvácanie do mozgu sa nám podarilo zastaviť, ale podrobné vyšetrenie ukázalo, že má poškodenú miechu a od ramien nadol ostane navždy ochrnutá... Pani, pani počujete ma? Vozík, doneste vozík....zosypala som sa... Polícia to začala vyšetrovať , ako ťažké ublíženie na zdraví...Lucia išli s partiou v aute...naliati boli podľa všetkého všetci... v zákrute vyleteli z cesty a čelne nabrali strom...Lucka sedela na mieste spolujazdca... okoloidúci zavolali záchranku a políciu...do 15 minút boli všetci tam...Lucka bola na tom najhoršie... Bola som pri nej celé tri dni, vo dne v noci, držala som ju za ruku a šepkala jej , ako ju milujem, ako veľmi ju ľúbim... Napriek snahe záchranárov a doktorov mi Lucia dnes ráno o 4.15 odišla... “