snezka

Moje malé víťazstvo 

Dnes mi bolo fajn. Dnes som bola s ľuďmi, ktorí mi chýbali a na ktorých som sa tešila. Dnes som bola opäť po troch mesiacoch na školení. Nie, že by som tam nechodila, ale boli prázdniny, pauza, všetci si užívali dovolenky, život, a tak. V septembri vládne v našom drahom zamestnaní ešte väčší chaos, ako po celý zvyšok roka, a tak školenie začína vždy až v októbri.

Dnes nebolo školenie také megalomanské, čo sa týka počtu ľudí, ale bolo milšie. Bolo také rodinnejšie, aj keď to asi nie je ten správny výraz pre atmosféru, ktorá tam vládla a šírila sa vzduchom. Proste, ak to zhodnotím po svojom, bolo tam to zdravé jadro. Na školenie začínam chodiť už tretí rok po sebe (opakovanie je matkou múdrosti....) a rozmýšľam, aký mám na to dôvod. Rozmýšľam, čo je na tom školení to, čo ma láka a priťahuje. To, kvôli čomu tam chodím.

Školenie má názov tvorivá dielňa, ale nie je o vystrihovaní a lepení, či nebodaj u ručných prácach (tam by ma určite nechceli, veď si horko-ťažko prišijem gombík a ani ostatné ručné práce v mojom ponímaní, nie sú bohvie čo ...).

Je o tvorení a práci s človekom. O jeho modelovaní a kresaní, pokiaľ má záujem na sebe a so sebou pracovať. Je to školenie o duši a práca s ňou. Z ľudí, ktorí ho vedú a organizujú vyžaruje pohoda, kľud a pokoj . Rozvaha a vyrovnanosť. Rozhľad a optimizmus, životná múdrosť a istota. V porovnaní so mnou sú títo ľudia úplný opak. Ja si žijem v permanentnom strese, neviem , kde mi stojí hlava a pokoj, to je termín z ríše snov a fantázií. O rozvahe ani nesnívam a optimizmus ... pre mňa cudzí a neznámy pojem. Veď hovorím, že sú úplný opak.

Ďalším plusom pre toto školenie je fakt, že ma nikto do ničoho nenúti. Som tam, lebo chcem ja. Mám právo povedať nie, nechcem, nezapojím sa a nemusím nikomu vysvetľovať prečo. Nemusím, pokiaľ nebudem mať pocit, že to potrebujem povedať a vysvetliť. Toto právo som ešte nevyužila a dúfam, že ho ani nevyužijem, ale veď jeden nikdy nevie. A tak sa tajne teším, že ho mám, je moje a nikto mi ho nezoberie.

Ďalším plusom je fakt, že môžem rozprávať a nemusím. Táto skutočnosť ma teší ešte viac ako právo, ktoré mám. Teší ma, že nemusím rozprávať, zvlášť ak nemám chuť a potrebu. Predsa len sú veci, ktoré človek nehovorí verejne, aj keď ľudia, ktorí tam chodia nie sú verejnosť, sú pre mňa podstatne viac... .

Na dnešnom školení som si splnila niekoľko želaní . Sedeli sme ako vždy v kruhu a ja som sedela tam, kde som vždy chcela (blízko k dverám, veď jeden nikdy nevie ...). Klasický začiatok – krátke predstavovanie, kto sme, čo sme, a tak ďalej .... To a tak ďalej, dnes nebolo príliš optimistické, ale veď vravím, je začiatok, koniec septembra a v práci chaos ...(nie, že by inokedy nebol).

Ďalším „bodom programu“ bolo hovorenie a zapisovanie svojich očakávaní a želaní, ktoré k tomuto školeniu patria. Tajne som dúfala, že si budeme želania a očakávania písať na papier, ale nie, my sme hovorili a iní zapisovali ... . A tak som hovorila aj ja. Horko-ťažko som zo seba vysúkala vetu, v ktorej som hovorila o očakávaniach a dúfam, že veta dávala aj nejaký zmysel.

S tým, želaním to bolo ťažšie. Od človeka, ktorý celé to školenie vedie ako lektor, sme dostali zvláštny bonus, akýsi darček navyše. Bude sa snažiť splniť naše želania. Po dlhej úvahe som zo seba dostala von vetu, ktorá ma príjemne prekvapila a zároveň šokovala a vyviedla z konceptu. Myslím, že výraz šokovala je slabý. To, čo som povedala ma vydesilo.

Moja veta znela asi takto: „chcem pracovať na svojom ľadovci a chcem objatie.“ Koniec. Bodka. Šok. Minimálne pre mňa. Povedala som, že túžim po objatí, ale ja viem, že sa ho bojím, že mi býva nepríjemné, že ... .... ... . Tých „že“ je príliš veľa. A nie sú práve optimisticky naladené.

Zrazu utieklo posledných 30 minút školenia a my sme sa išli objímať. Tak, ako každé jedno školenie predtým.  Bez mučenia priznávam, že mám z toho strach, obavu, divný pocit. Viem o čom hovorím , chodím na školenie už tretí rok a do dnešného dňa som nikoho neobjala a nikomu som ani nedovolila, aby ma objal.  Radšej som sa balila a hľadala milión iných činností, len aby som sa tomu vyhla.

Aby som sa vyhla objímaniu, aj keď mi dnes  ... niečo mi šepkalo choď, skús ... popros o dovolenie niekoho objať ... .Nešlo to. Nedokázala som to povedať. Nešla som. Nešla som s tým úmyslom. Išla som sa rozlúčiť. Predsa neodídem len tak, bez slova. V tom sa na mňa jeden výnimočný človek pozrel a spýtal sa : „ chceš objať ? “ Rozum. Kontrolky, spomienky, mory, strach.... a moja túžba po objatí.  

Chcela som prehovoriť a povedať chcem, jasné , že chcem, túžim po objatí  prosím ťa objím ma... ale zrazu sa mi stratil hlas. Len som tam tak nemo stála a prikývla som.

Prišla a objala ma. Ticho ma držala vo svojich rukách. Vo svojom náručí . Myslím, že vedela, čo sa vo mne deje, pozná ma až príliš dobre. Vie o mojom strachu a obavách z objatia. Nevedela som čo s rukami, zavadzali mi a boli mi úplne zbytočné.

Jednou rukou som ju objala. Cítila som ako ma pevne objíma. Ako mi potichu hovorí : „ pomaly dýchaj “ .  V tej chvíli som si pripadala, ako ... ako malé dieťa, ktoré objavuje svet. Nechala ma vychutnať si ten pocit , pocit, ktorý nedokážem opísať. Vibrovala mnou nervozita ,tréma, ale najmä radosť. Radosť z toho, že som to zvládla. Zvládla aspoň trošku. Stála som tam ako poleno, ale nevadilo mi to. V tom okamihu bolo pre mňa dôležité niečo iné. To, že som sa nechala objať. To, že som neodmietla.

Dnešné školenie bolo pre mňa iné. Bolo výnimočné. Zrazu viem, čo ma na ňom stále láka a priťahuje. Sú to ľudia. Celé je to o ľuďoch. O ľuďoch, ktorí sú aj v dnešnej dobe ochotní spraviť niečo pre druhého. O ľuďoch, ktorí mi majú čo dať, pokiaľ ja budem chcieť, niečo prijať. Prijať a naučiť sa.