snezka

 ... idem v mieri a nebojím sa....

 

Hneď na začiatku prázdnin sme sa rozhodli zobrať deti do športového tábora ...chodíme vždy rovnaká partia, ktorá je dostatočne strelená a ktorej deti ešte stále nevadia, napriek tomu, že sme s nimi nonstop a stále, buď v škole, alebo pri športe...

Za miesto svojho pobytu sme si vybrali lokalitu blízko Bratislavy, slabá hodinka cesty a sme na mieste v Moravskom Svätom Jáne. V tábore prevažujú vždy chlapci a rovnako to bolo aj teraz. Náplň športového tábora je jasná a písať o nej nebudem (vzduchovka, bazén, turistika, basket, floorbal, bassebal, volejbal, plážovka, vybíjaná, stolný tenis, šifrovacie hry, hľadanie pokladu ...).

V školách prírode robíme nočnú hru vždy, ak sú podmienky, v tábore sme ju robili po prvýkrát. Celý areál kde sme bývali bol oplotený a tak nehrozilo, že by niekto niekam zmizol.... Po celodennom programe a večernej diskotéke sme drobcov uložili spať... starší možno tušili, ale zahrali sme to tak, že v divadle by sa za náš výkon hanbiť nikto nemusel...nočná hra? V žiadnom prípade... ide sa spať. To, že sme cez odpočinok chystali u mňa na izbe Fera a pár „obesencov“ v bielych plachtách netušili ...

Keď miláčikovia pospali potichu sme vykráčali s chaty a poď ho chystať trasu. Trasa nebola príliš dlhá, v priemere ju prešli za sedem minút...ale to bolo tým strachom... Rozmiestnili sme na cestu veľké poháre v ktorých horeli kahance, pod poháre zasunuli papiere so šípkami, ktoré určovali smer trasy... Fera sme opreli o pamätník SNP, obesenca povesili na strom (lopta zabalená do bielej plachty), Zdenke pripravili stanovisko v telocvični, ktorá bola presklená, dohodli sa so strážnikom, vypli sme svetlá v celom areáli a išli sme na to ...

Miláčikovia spali spánkom spravodlivých a tak sme sa dostatočne narobili, pokiaľ sme ich zobudili.... „ stávame, oblečiete si tepláky, tričko, mikinu, ponožky, na nohy si dáte tenisky...“ Polovica nereagovala vôbec... drobci si išli hľadať zubné kefky a mali snahu si umývať zuby..., niektorí si sadli na posteľ a spali ďalej...asi po desiatich minútach sme to zorganizovali a presunuli sme ich do jedálne... obehli sme ešte izby aby sa nikde nesvietilo, lebo svetlo by bol problém...

Strašidlá odišli na miesta: kamoška zamaskovaná v bielej plachte, na tvári florbalová maska a v ruke plastové fľaše s kameňmi číhala vo výklenku v budove, pri pamätníku bol opretý Fero (doobeda sme im povedali príbeh o obesencovi s jednou rukou ..., ktorý je pochovaný pod pamätníkom, ako dobre, že nevedia čo bolo SNP...aspoň pre tento prípad...), pri ďalšom výklenku bol na strome obesenec (lopta v bielej plachte) , na lavičke ležala Simča prikrytá bielou plachtou , v presklenej telocvični číhala Zdenka v bielej plachte, s rohatou čapicou a baterkou, v tráve ležal vrátnik, ktorý vždy nečakane prehovoril.... a Niki striehla za kríkmi pri príchode do budovy... Cez odpočinok sme ich podelili do skupín, spravili sme taký mix približne rovnako boli veľkáči aj drobci, baby aj chalani. Nastriekali sme ich repelentom, lebo komáre nám pili krv a ničili nervy... a v päť minútových intervaloch sme ich bez bateriek  posielali na nočnú hru... Prvá išla Simča... má štrnásť a napriek tomu, že neverí na strašidlá si celú cestu rozprávala: „ ja sa nebojím... ja sa nebojím, strašidlo počuješ ma... nebojím sa, idem v mieri ....“ malí boli ešte akčnejší... držali sa za ruky , zakrádali sa popri stene a neváhali použiť aj zbraň: „ mám drevené špáratko a neváham ho použiť strašidlo... počuješ...ja ho použijem...“ ďalšia skupina hádzala po vrátnikovi šišky, lebo sa im zdalo, že tam niekto leží... keď sa ozval schytal ich o pár viac... , ďalší zvolili skupinovú taktiku boja: „ narátame do troch a rozbehneme sa... raz, dva , tri ...všetci zostali stáť.... , iní hádzali na obesenca šišky a kričali: “ heš, choď preč počuješ....“ Jediný kto plakal bol malý Tomáško, plakal celý čas v jedálni... keď som za ním prišla a opýtala sa ho prečo plače odpoveď bola jednoznačná ... „zlé deti berie strašidlo“ ... tak som mu vysvetľovala, že strašidlá neexistujú.... prestal aspoň na minútku... potom spustil plač nanovo... „ prečo plačeš? Lebo ja mám na nohách papučky“...( podobnosť s filmom S tebou mne baví svet ...je čisto náhodná, ale pobavili sme sa...). Hru zvládli všetci... všetci prišli bez ujmy na zdraví, prežili aj strašidlá a tak sme hru po necelých dvoch hodinách ukončili...Drobci zaľahli do postele a zobudili sa až ráno...a prvá otázka po rozlepení očí? “ Bude aj dnes nočná hra? Veď sa nebojím.“... Ja viem ...a nočná hra bude určite, ale až budúci tábor...