snezka

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Nikto nám nepovedal, ako bojovať s nešťastím a utrpením...

Nikto nám nepovedal, ako bojovať s nešťastím a utrpením....

Zmenili sme pôsobisko. Nechodíme na prax do nemocnice v Petržalke, aj nemocnicu v starom meste sme minuli, kráčame na Kramáre.Každý utorok až do konca mája. Prvé stretnutie fajn, blúdenie v katakombách tiež fajn, miesto na zloženie civilu super. Piate poschodie cesta výťahom, vystúpili sme a skončili sme... nebyť osoby, ktorá nás má na starosti, stratíme sa... . Rozdelili sme sa do dvojíc a odkráčali sme na oddelenia s fyzioterapeutom. Na oddelení pohoda, klud, čisto, teplúčko, pacienti po raňajkách, ideálny čas na cvičenie... V škole sme sa naučili, ako pacienta postaviť, ako s ním chodiť, ako mu pomôcť s cvičením  a pri cvičení. zvládame to, čo zvládať máme. Ale v škole sme sa nenaučili, ako zvládať seba... neviem, ako Vy, ale mne nejako moc komunikácia nejde... jasne, že prídem, pozdravím, prehodím pár slov, ale nejako mi dochádzajú slová, keď sa mi pacient rozplače, keď vytiahne fotku dcéry, ktorú skolila zákerná choroba, keď mi povie, že radšej by sa s ňou vymenil, keď mi opisuje, ako sa stará o vnúčatá, ktoré ostali po dcére...lebo ich otec nemá záujem....keď Vám opisuje dievča, ktoré má sladkých 25 svoje sny a túžby do budúcnosti, keď vidíte rodičov, ktorí sú tam dennodenne, ktorí jej vlievajú silu a optimizmus a keď za sebou zavrú dvere oddelenia plačú a ten prúd sĺz sa nedá zastaviť... keď si prečítate diagnózu, viete, že s tadiaľ cesta nevedie napriek snahe a bojovnosti, odvahe a chuti... vtedy preklínate osud a niekde v kútiku duše sa zamyslíte nad tým, že ste vlastne šťastný človek... keď prídete na oddelenie a tam stretnete dieťa, ktoré má behať, smiať sa, hrať sa s deťmi, má robiť to, čo robia deti, ktoré sú zdravé...nerobí... chodí iba s pomocou, rýchlo sa unaví, je chorá a Vy dúfate, že sa uzdraví rýchlejšie, ako rýchlo...

Nikto Vám nepovie, čo robiť, ako to prežiť, prekúsať, prekopať....keď  Vám deň čo deň, na odelení zomrie pacient, keď sa Vám vyplače na ramene, keď Vám opisuje, čo bude robiť, ako sa bude hrať s deťmi, vnúčatami a Vy viete, že sa to nedá...keď ma posielala vrchná opäť na ARO povedala som, že tam nejdem.... opýtala sa ma, prečo? Lebo tam zomierajú ľudia... spýtala sa, čo budem robiť, na hematológii, onkológii... ostalo ticho... neviem.... ešte som to nespravila, ale zacitujem niečo z dojmov z praxe..." tak som si pomyslel v prvom rade... ja vlastne ani neviem, čo som si pomyslel, ale bolo to peklo"... po praxi je vždy ticho, človek rozmýšľa nad tým, aké má šťastie... je zdravý, má dve ruky, dve nohy, môže sa hýbať... nemá právo sa sťažovať...ale...

 

 

  


aj taký je život.... | stály odkaz

Komentáre

  1. tak, Snehulienka
    ruky nohy máš, nekňuč a pomáhaj... tým, ktorí ťa potrebujú a nezabudni sa zastaviť za Našoubabičkou na 1...
    publikované: 19.04.2010 09:26:44 | autor: matahari (e-mail, web, autorizovaný)
  2. matahari,
    otazka nestojí či pomáhať,alebo nepomáhať, tu je voľba jasná, otázka stojí, ako prežiť smrť pacienta , utrpenie detí, keď sa s ním človek začne stretávať....
    publikované: 19.04.2010 09:32:36 | autor: snezka (e-mail, web, autorizovaný)
  3. Snezka!
    Snehula, vybrala si si, tak sa s tym musis zzit. Nejde o to len pocuvat, komunikovat ale aj o to ze ty im pomahas, liecis, dotykas sa nielen rukami ale hlavne svojim a nielen slovnym! postojom.Ak mas silu, davas silu.Takze nebudeme sa pozerat len citovo ale priamo, mame pred sebou cloveka ktoremu davame silu..nadej je sila a kazdy krocik je sila, dokonca aj pad je krok dopredu ,,,.chodime, cvicime,naplname a zijeme..a o tom to je..kazdy pacientje kusok mna-ak ho lutujem tak sa lutuje, ak ho mam rad, tak sa ma rad, ak sa ho bojim tak sa ma boji, ak sa oneho bojim tak sa o seba boji, ak sa usmievam tak sa usmieva...nikdy! sa na nich nepozeraj ako nachorych...a ani oni sa tak nebudu vidiet...zelam pevnu ruku, lebo podla uchpenia tvoj pacient citi kto on je!...a nebooj-na to prides casom sama, srdiecko na to mas krasne ludske :))
    publikované: 19.04.2010 09:38:50 | autor: jajaj (e-mail, web, neautorizovaný)
  4. Katuška
    to sa nedá poradiť... ja som každého jedného pacienta oplakala, smrť som ťažko znášala a jedno, jediné mi pomáhalo, vedomie, že som k tomu utrpeniu aspoň svojou milou prítomnosťou mohla utrpenie ľahšie znášať... tak jedine to.. niečo ako keď daruješ ružu, tá vôňa dlho zostáva na tvojich rukách...daruj trochu milého slova, pohladenia...
    publikované: 19.04.2010 09:41:04 | autor: matahari (e-mail, web, autorizovaný)
  5. jajaj,
    netuším čo ti odpísať...vratim sa k tebe neskôr...
    publikované: 19.04.2010 09:43:42 | autor: snezka (e-mail, web, autorizovaný)
  6. matahari,
    myslím, že oplakanie je celkom dobrý spôsob...vhupla som do toho rovnými nohami...a občas ma to sundá...
    publikované: 19.04.2010 09:45:23 | autor: snezka (e-mail, web, autorizovaný)
  7. aj ja keď som bol po operácii ramena
    chodili k nám fyzioterapeuti, ku mne nie, nepotreboval som to, ale videl som ako sa trápili s niektorými spoluležiacimi...
    A ešte: tiež som pár krát zažil smrť. Nie však priamo, ale cez telefón. Zo začiatku sa mi to zdalo hrozné, mal som depku celú službu. No dá sa na to zvyknúť, odosobniť sa ... aj keď divný pocit tam je
    publikované: 19.04.2010 10:02:28 | autor: believer (e-mail, web, autorizovaný)
  8. jajaj,
    vybrala som si. a vybrala som si dobre. nesuhlasim s tym, ze clovek sa s tym musi zzit.. zzit sa s utrpenim, alebo smrtou sa neda...ak sa to niekomu podari, stava sa pre neho pacient iba cislom leziacim pri dverach, alebo pod oknom, clovek sa meni na diagnozu...mam kamosku, bavili sme sa na tuto temu, priklana sa k nazoru matahari... pytala som sa jej, preco su niektori zdravotaci taki bezcitni... jednoducho im to nedochadza? nie, ak by si vsetko pripustili, tak by asi scvokli....
    publikované: 19.04.2010 10:02:44 | autor: snezka (e-mail, web, autorizovaný)
  9. Katuška
    a ešte niečo: Našubabičku takí ako ty stavajú na nôžky a darí sa im, preto to má význam..
    publikované: 19.04.2010 10:26:40 | autor: matahari (e-mail, web, autorizovaný)
  10. moja mila snezka,
    vsetko ma svoju pricinu, myslim, ze aj to co robis ti sam pan Boh poslal do cesty aby ti pomohol, aby si cez pomoc inym pomohla sebe aby si zas mohla pomahat dalsim a dalsim. myslim si, ze treba vsetko precitit v ten moment ked si s clovekom, naplno, a potom ist dalej, neniest to so sebou, inac by ta to naozaj prevalcovalo. a to, ci si s nim v tej danej chvili kazdy citi velmi intenzivne. vtedy je ta pomoc zo srdca a velmi intenzivna. som si ista, ze najdes svoj sposob. si velmi silna osobnost, snezka, a myslim, na spravnom mieste. v posil(n)ovni kde cvicim je vela deti s rodicmi a trener je fyzioterapeut a tak vsetci spolu sa podporujeme, energia koluje a tak ten co nema dost, si naberie, ten, kto ma na rozdavanie - rad odovzda. naberaj energiu na dalsie dni aby si mala na rozdavanie. posielam zo svojej, je nakazliva. beriem ju tiez z roznych zdrojov.
    na Kramare spominam... pred operaciou som umyvala vlasky babicke na vedlajsej posteli. bola mi ako moja vlastna. odovzdali sme v dotykoch tolko lasky, porozumenia, pochopenia, ucasti, ucty. na druhy den som isla na operaciu. po nej som bola v druhej izbe. a po dvoch dnoch som sa dozvedela, ze odisla... ale na tie okamihy ked sme boli spolu nezabudnem... aj to mi dodava energiu...
    publikované: 19.04.2010 10:41:37 | autor: kordelia (e-mail, web, neautorizovaný)
  11. Matahari,
    Ja nespochybnujem cvicenie.zazila som pana,odhadom okolo 50,bol po porazke,lavostranne ochrnutie.po tyzdni sme chodili. Ziadnych 100 jarnych kilometrov to nebolo,ale chodil...a po tvari mu tiekli slzy.,
    publikované: 19.04.2010 10:50:03 | autor: Snezka (e-mail, web, neautorizovaný)
  12. zzit sa
    som myslela so svojou pracou, ktora nie je o praci s papiermi, so strojom ale s ludmi Snezka, v podstate myslim, ze z nasledujuceho to malo byt jasne.....
    Ked sa bavime mila kolegyna..mala som pacientku, ku ktorej nevosli vlastne deti a blizky, do nemocnice nedali --rozkladala sa od prelezanin-poznas ten pach hnilobneho masa ludskeho? na ten nikdy nezabudnes ak ho len raz zacitis..osetrila, naucila chodit..zomrela potom na starobu..mat na rukach dieta, ktore zomiera z hladu a nie z chorob-vies ake to je? a pritom ty si sa na obed doobre najedla?vies kolko obedov si potom asi nedas a das?!.... tato praca totizto nie je len o lutosti, peknych a vznesenych citoch, sucitenia, pomoci..ale aj o prekonavani seba nielen v tych vznesenych ale aj v tych skaredych ...zzit sa s utrpenim da, niekedy musi,. niekedy nemas inu moznost..a pritom vsetkom ostat clovekom se vsim vsudy..
    publikované: 19.04.2010 10:51:41 | autor: jajaj (e-mail, web, neautorizovaný)
  13. Kordelia
    Co k tomu dodat,k riadeniu tohto sveta mam dost zasadne pripomienky,ale vyssia moc sa nimi nezaobera. ak to riadi ten koho spominas tak to riadi zle...
    publikované: 19.04.2010 10:58:18 | autor: Snezka (e-mail, web, neautorizovaný)
  14. Milá Snežka!
    Krásne si to napísala. My ľudia sa veľmi často ľutujeme, a pritom zabúdame na to, že okolo nás je mnoho takých, ktorí by si na seba kľudne vzali naše malicherné starosti. Fakt sú to často hlúposti kvôli čomu sa nezmyselne trápime. A druhí zatiaľ bojujú o svoj holý život, alebo sa mocujú s nehybnými končatinami. Donútila si ma k zamysleniu. Ďakujem Ti za Tvoj článok. Pekný deň.
    publikované: 19.04.2010 11:17:47 | autor: vrabciak (e-mail, web, neautorizovaný)
  15. nemas to lahke,snezka,
    drzim palce,aby si nasla sposob,ako pokracovat a ako to spracovat...tu je tazko radit nejak vseobecne...
    publikované: 19.04.2010 13:31:33 | autor: bonnie (e-mail, web, autorizovaný)
  16. Jajaj,
    Nespochybnujem nikoho a nic.snazim sa len hladat a nachadzat...
    publikované: 19.04.2010 16:53:17 | autor: Snezka (e-mail, web, neautorizovaný)
  17. snezka
    smrť je konečná a je ťažko sa s tím vyrovnať, musíme sa len snažiť...:))
    publikované: 20.04.2010 15:26:59 | autor: ps (e-mail, web, neautorizovaný)
  18. ps,
    neviem, čo ti mám odpísať... snažím sa niečo nájsť, ale netuším... dnešok som si "užila..."
    publikované: 20.04.2010 21:43:48 | autor: snezka (e-mail, web, autorizovaný)
  19. asi sa ozyvam neskoro: Ale nedalo mi.
    Pises, ze si nechcela na ARO, lebo tam zomieraju ludia.
    Mi to pripomenulo mna, ked som sedela na takej hnusnej hrbolatej husenkovej drahe s rozdielom vysok par desiatok metrov kdesi pri Stokholme a vykrikla som pri pade dole, ze chcem vystupit, ze ma to nebavi...uch.
    Hlavne nestracaj duchapritomnost a chladnu hlavu, vela odvahy ti prajem.
    publikované: 22.04.2010 19:39:18 | autor: cokomilka (e-mail, web, autorizovaný)
  20. Snežka
    Obsah Tvojho textu je veľmi dojímavý. Toľko ľudských príbehov...
    Pre Teba osobne je to nezávideniahodná situácia. Možno si sa mohla vopred viac oboznámiť s tým, čo Ťa tam bude čakať. A otázky klásť môžeš stále. Napr. tým, ktoré sú tam dlhšie. Ale ak by si mala trpieť ešte aj Ty, tak radšej si dobre premysli čo ďalej. Želám Ti veľa síl a odhodlania.
    publikované: 22.04.2010 22:45:25 | autor: marthabielska (e-mail, web, autorizovaný)
  21. Snežka...
    áno, sme vlastne šťastní ľudia. Keď už niekto piští, že tento rok nemôže ísť k moru, tak to nešťastie nie je. A kopa ďalších malicherností trápi zdravých ľudí...
    publikované: 23.04.2010 01:10:04 | autor: lasky (e-mail, web, autorizovaný)
  22. Musíš se umět vcítit i odosobnit.
    Když jsem měl urvanej, posléze přišroubovanej kotník(členok), rehabilitovali mne čtvrt roku v Trenčianských Teplicích. To není nic zvláštního. Ale byl tam chalan do třicítky. Přeřízli mu míchu, aby neměl bolestě.Nohy mu mokvaly, musel bejt v teplácích. Cvičili jsme spolu. Každej den telefonoval s rodinou, na víkendy tam přišla jeho žena s dětma.Doják jako filmu.
    Proč vo tom točím? Všichni věděli, že umírá, ale tvářili se že né. Že ho s přeřízlou míchou rozcvičej.
    Přišlo mi to blbý. Asi bych se zabil. Jenže. Jenže je vyšší princip. Odosobnění v zájmu pacienta. Vem si, že jsi chirurg a dnem nocí myslíš na každýho exnutýho pacienta. A to jsem záměrně vynechal pitvologii. Lidi to nemaj rádi. Ale jsou to ti nejchytřejší chirurgové. Přijdou ůplně na všechno. Kdo co posral,jak to mělo bejt vodoperovaný a nebylo, kdo co přeříznul, teda nemyslím teď jako personalista, ale čistě z medecínskýho hlediska:-))))
    publikované: 23.04.2010 09:24:01 | autor: Mito (e-mail, web, autorizovaný)
  23. Cokomilka,
    Chodila som a chodim na ARO tusim vzdy ked som na praxi,ten cas kt.spominam som bola na ARE po prvy krat v zivote...a chodim tam dodnes,pamatam ako sme sa obliekali do zelenych plastov,viazali si rusky...vsetko to tam pipalo a clovek sa bal dotknut pacienta,lebo mal pocit,ze mu ublizi...
    publikované: 25.04.2010 19:14:48 | autor: Snezka (e-mail, web, neautorizovaný)
  24. martha,
    Clovek nikdy nevie kam ide na 100 percent.ale chcem robit fyzioterapiu,preto ze to ma vyznam...
    publikované: 25.04.2010 19:18:57 | autor: Snezka (e-mail, web, neautorizovaný)
  25. lasky,
    Co dodat je naozaj tragedia,ze niektori ludia nemozu ist 4x do roka k moru,nemaju este doma 3D telku,alebo maseratti pred vchodom do haciendy...tusim sa nam menia niektorym priority...ale priority sa menia v okamihu...
    publikované: 25.04.2010 19:26:21 | autor: Snezka (e-mail, web, neautorizovaný)
  26. Snežko, někteří lidi dokázali vydělat peníze poctivě.
    Někteří nakradli. K matutitě motivujou mladých ofroudem.
    Dvacetiletej mafián se premáva po uliciach a nikdo na něj nemá. Ministr měří, jestli jste nejeli 51 killáků za hodinu přes vesnici bratislavskou.
    Budeme se bát sednout do auta. Policajti parkujou na přechodě.
    Udělali tu svinstvo nejhrubšího zrna, mi, kreténi si to necháme líbit, nikdo je nechytí za koule a nenakope je do zadku.Už budou zase volby.
    publikované: 25.04.2010 19:43:13 | autor: Mito (e-mail, web, autorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014