snezka

O vození sa na nemocničnom vozíku, rozopnutom dekolte a pár rád ako to tam prežiť ...

Nebolo to také strašné. Veľká priestranná izba na konci chodby  a na izbe spolubývajúca , ktorá rozprávala ešte menej ako ja.  Tento rok ma postieľka čakala. Pekná, veľká, pohodlná ako som neskôr zistila, chvalabohu aj dostatočne vysoká. No a pod oknom, blízko balkónových dverí. Poučená z krízového vývoja a minulého roku som sa tento raz vyzbrojila mobilným internetom nech nezahyniem od nudy. Nezahynula som. Byvakovať  na ortopédiu som prišla v utorok ráno o dva dni neskôr ako bol pôvodný nástup. Hneď v utorok  ráno ma šokovali tri veci. Vec prvá: pred ortopedickou ambulanciou nikto nebol a sestrička, napriek tomu, že sme spolu rozprávali v piatok aspoň 6 krát, netušila, kto som a čo vôbec na ortopédii chcem. Druhou šokujúcou vecou pre mňa bolo konštatovanie môjho operatéra, že nevie , či ma bude na druhý deň operovať, lebo netuší, či bude voľná operačka...chvála bohu bola...   no a treťou vecou bola izbová pani doktorka... skvelá, milá, úžasná, prišla asi 5 minút po tom, čo som si zložila svoje staré kosti na posteľ... vyskúšala, postláčala a bolo... po pravde, pacienti a obzvlášť chlapi musia byť paf... Na obed ma čakal ryžový nákyp spolu so sirupovou polevou a polievka nedefinovateľného charakteru...obedom som priznávam pohrdla. Po obede som mala voľno obzvlášť po vizite, ktorá prebehla neskutočne rýchlo. Zbalila som comp, nechala som spolubývajúcu naďalej spať a vyrazila som na návštevy. ..vpredu u sestričiek som zahlásila, že idem sa prejsť dole do bufetu a do 17.00 sa určite vrátim. Vbehla som pozrieť na elektroliečbu za Elenkou, čo je moja konzultantka, kamoška a úžasná osoba v jednom. Chvíľku som pokecala a odkráčala smerom von z nemocnice pozrieť kamošku z rehabky... každopádne do 17.00 som bola nazad, aby som nevyrobila niekomu prúser a nezmeškala skvelú večeru vo forme kelového prívarku a sekanej...v ten deň to bolo moje posledné jedlo... po piatej nastala trápna nuda a čas do večierky čo je v letnom období 22.00 sa neskutočne vliekol... Večer prišla sestrička, rozdávať lieky a tabletky, zhasla, povedala dobrú noc a bolo... Šum v nemocnici utíchol, na balkónoch nebolo nikoho, svietilo sa iba v protiľahlom trakte, hore pri bábätkách... do štvrtej ráno som čumela do plafónu, počúvala páriace sa mačky, rátala prelety vrtuľníkov a sledovala pochodujúce kačky z jazierka... ranná sprcha, obviazanie zdravej nohy, to asi aby sa ortopéd nepomýlil a veta, „môžeme ísť “... minulý rok si na operačku nepamätám, tento rok áno.. vyzliekli ma aby som vzápätí na seba natiahla ten ich zelený mundúr, ktorý si tak strašne nerada obliekam na ARO a JISku..zložili ma na postieľku k sestričke a prišiel pre mňa chlapík, taký ten pomocný na operačke...  mal neskutočnú šatku s lístkami marišky... veľké, zelené po celej šatke...   po odhadom 5 minútach som ešte stále pri vedomí a po vlastných dokráčala na operačku... „ sem si ľahnite“... tak som si ľahla...navliekli mi tlakomer, snímač pulzu a čakali sme na tetu doktorku, čo ma mala pichnúť... medzi tým, sa tam vystriedalo dosť ľudí... a mne začínalo byť zima na prsty... teta doktorka ma pichla úspešne na druhý pokus, prvý sa nepodaril ohla sa ihla...v tom okamihu som túžila radšej vetu „skúsime to ešte raz“ nepočuť.. viem, že som sa strašne spotila, keď som sa opierala o hrudník chlapíka s marihuanovou šatkou... chlapíka si nepamätám, ale šatku áno...mala som sa pokúsiť zdvihnúť nohy.. ešte to ide... o dve minúty to nešlo...s pomocou toho hore a bez pomoci žeriavu ma otočili na brucho a menili na mne zelený plášť... zrazu mi bolo teplo a tieklo so mňa ako z vola...veta „spravte si pohodlie, uložte sa, ako chcete, neprosíte si ešte niečo pod hlavu“,  fajn... naozaj anesteziologička bola skvelá, môj ortopéd vtipný keď sa ma prišiel opýtať či som si to nerozmyslela a nechcem z operačky odísť... viem, že som sa pýtala sestričky, či mi niečo dá, aby som doktora nepočula... nechcem sa hrať   na precitlivelú, ale vety ako „ skalpel prosím,“ naozaj počuť nemusím...po dvoch hodinkách som sa prebrala na hlas anesteziologičky, ktorá ma prišla prebrať a oznámiť mi, že ešte hodnú chvíľu budem strašiť na tomto svete...tak teda straším... Na izbičku  ma priviezol ďalší fešák, ale ten čo mal tu mariškovú šatku sa mi pozdával viac...tomu to slúži ku cti, že sa so mnou nikde nevybúral...izbička zívala prázdnotou, spolubývajúca odišla a tak nastalo obdobie úplného ticha, ktoré len občas prerušovali hlasy na balkóne...a sestrička, ktorá ma chodila neustále kontrolovať... snažila som sa spať, keď už som sa nemohla hýbať a musela som ležať bez pohnutia na chrbáte..dotiekla jedna infúzka, druhá a došlo k tomu, že som mala pocit, že mi už nič nie je a návštevu toalety zvládnem... no jo..bolo treba ukecať sestričku a to sa mi nepodarilo...tak návšteva toalety po vlastných sa v ten deň nekonala... večer prišiel sanitár, taká veselá kopa a doniesol mi comp..o 22.00 večierka, pred tým sestrička s injekciou a s otázkou,“ chcete niečo od bolesti?“ „ Jo... panadol“...“ tak to nemáme“... tak mi teda pichli do infúzky paracetamol... hahahaha...a tak som striedavo nadávala a rátala ovečky až do rána bieleho..ráno som chcela niečo od bolesti čo zaberá... dostala som paracetamol... ešte že existujú mobily a kamošky na druhej strane ...Elenka mi doniesla lieky, ktoré zabrali a so mňa sa stal zrazu súkromník...sanitár mi namočil uteráčik, aby som sa mohla poumývať, keďže som musela ležať, napravil mi posteľ...a ja som čakala na doktora a vetu,“ môžete ísť domov“, nekonalo sa. Dnes sa môžete pomaličky postaviť, zajtra môžete ísť domov... ok. Postavila som sa a bola som rada, že som nezahučala smerom nadol, cesta do kúpeľky bola strašne ďaleká...raňajky do postele a voľno až do obeda... po obede osobné voľno a nápad ísť dole do nemocničného bufetu...ten nápad mohol dostať iba magor ako ja... cestu k prvým dverám som zvládla na 5 krát... konečne som von z ortopédie... päť minútové čakanie na výťah a cesta o poschodie nižšie... a potom už len asi 200 metrov...a vytúžený bufet...a ešte vytúženejšia kolegyňa z rehabky...meníš farbu, okamžite si sadni... s posledných síl, som doskákala k stolíku v bufete...kopla som do seba kofolu, lebo keď  ju miluješ, nie je čo riešiť a koláčik, s ovocím a želatinou...zaľahlo mi v ušiach a strašne so mňa lialo a nerada to priznávam, bolo mi blbo... do bufetu prišla aj Monika, ďalšia osoba, z rehabky...“ poď ku mne do telocvične“.“ hahaha..netuším, ako sa dostanem o poschodie vyššie bez toho, aby so mnou seklo“. „Normálne vozíkom“... „hahaha a kde ho ako zoberieš“...“nechaj tak a sleduj“... o 5 minút bola nazad aj s vozíkom s centrálneho príjmu... „a to sa ti ako podarilo?“  Výrobné tajomstvo... tak ma teda naložili a doviezli o poschodie vyššie..“ľahni si a lež... budem, ale ostaňte tu...ostali, ešte ďalšie  dve hodiny“.Tie dve hodiny boli fajn, rehot, zábava a aj čas mi začal utekať...“ kedy ideš domov? Zajtra ráno...a ako? No taxíkom..a dole? No to netuším... prídem pre teba vozíkom, nech zo sebou nešvihneš na zem...no jo.. dobre“...a tak som po 48 hodinách vďaka priateľom odchádzala z nemocnice ako v americkom filme... na vozíku rovno pred hlavný vchod... smer DOMOV...    

No a tých pár rád...zoberte si do špitálu optimizmus, ten ešte nikoho nezabil, dokonca ani mňa...prežijete, rovnako ako ja...a posledná rada, obklopte sa priateľmi... je to fajn, mať vedľa seba pár ľudí...ktorým na Vás zaleží a sú ochotní Vám pomôcť...