snezka

Zoznámili sme sa spolu náhodou. Bývalá kolegyňa posunula moje číslo ďalej a bolo. Začala komunikácia medzi mnou a ďalekým východom. Slovo dalo slovo a ja som sa aspoň na chvíľku ocitla  v ich svete. Bývali v útulnom bytíku v Bratislave.Nie priamo v centre, skor na opačnom konci, kde len cesta bratislavskou električkou trvala skoro hodinku. Bolo tesne pred koncom starého roku, keď som sa tam objavila na pár minút, potrebovala som sa porozprávať s človekom s ktorým mám cvičiť. Zistiť čo a ako, odskúšať, pomerať, zostaviť si nejaký krátkodobý a dlhodobý plán na cvičenie s reálnymi cieľmi.Nemotať hlavu ani im ani sebe. Bolo by to nefér pre obe strany. Krátke zazvonenie na domový telefón, cesta asi po 30 schodoch a som u nich.Víta ma pani na dôchodku, krátky zostrih, strhaná tvár, ale v očiach viera a odhodlanie. "Poďte ďalej Katka, už Vás čakáme". V izbe naľavo leží domáci pán. V strede izby klasická nemocničná posteľ.Nemám rada tie postele. Starký sa na mňa usmieva spopod paplóna navlečeného do modrožltej návlečky s bielymi obláčikmi. Krátky zostrih šedivých vlasov, prepadnutá tvár, prekrásne modré oči, bledé pery a mierne strnisko...ešte aj teraz je to úžasný chlap s charizmou. Vyžaruje z neho niečo pozitívne, napriek tomu, že som s ním asi 5 minút je mi veľmi príjemný a sympatický. Skvelý chlap. Pozerám po okolí, televízor, množstvo kníh a fotiek rodiny, detí a vnúčat...po parapetných doskách a nábytku množstvo kvetov. Na poličke obväzy, zásypy, mastičky, leukoplast... Slovo dalo slovo, slovo vytvorilo vetu a už sme zabratý do rozhovoru. Kto som, čo som, prečo som, čo robím, ako robím a tak. Manželka stojí pri nás a občas sa zapojí do debaty. Mám pocit, že sa poznáme už dlho. Odokrývam starého pána...neprotestuje.Leží v klasickom pánskom pyžame, má šedý vrch s tmavými pásikmi...spodok pyžama nahradil modrými boxerkami.Zdal sa mi obrovský, ale teraz sa v tej posteli stráca. Má asi 180 centimetrov a zhruba 60 kilo.Aj to neviem, či som nepovedala moc." Dobre nemusíte sa ničoho báť, pomaly Vám nadvihnem tú operovanú nohu a vy mi poviete keď ucítite bolesť"..."jasné"...ešte som sa nohy ani nechytila" už to bolelo". "To ako vážne", pýtam sa. "Nie, skúšam vaše reakcie". Nedostali sme sa vysoko, možno slabých 40 stupňov. "Dobre a teraz to spravíte sám", vydávam starkému prvý jasný príkaz. Nič. Ani centimeter, s malou pomocou tri. Dobre. Vyskúšali sme ešte zopár pohybov a vyčerpaný sme si dali pauzu." Skúste držať tie špičky nahor, nie od seba" ... !mne sa páčil v detsve "čárli čeplin" s úsmevom na tvári mi oznamuje starký, "tak som sa to snažil natrénovať"..."to je fasa, ale vyhodíte si ten operovaný kĺb" straším starkého. No jo..."chcete sa niečo opýtať"? dávam starkému možnosť položiť mi otázku, čo ho zaujíma." Budem chodiť"? Neváham. Poznajúc jeho diagnózu prikyvujem. Som ešte aj dnes presvedčená o správnosti odpovede. "Nečakajte výstup na Kriváň, ale  chôdzu po byte zvládnete". Usmial sa a zahlásil, "to je fajn, lebo babka mi kúpila domov orla...keď nemôžem ísť na ten záchod sám" .Manželka z druhej izby kričí že to nie je orol, ale bažant...starký odpovedá celkom logicky..."vták, ako vták "... Pôjdete tam aj sám, sľubujem. "A na jar keď sa oteplí, zbehneme spolu na pivo ". Súhlasím. Je fajn mať pacienta, ktorý chce. Prvá návšteva u nich doma končí. Starký dostáva domácu úlohu. Nebude sa hrať na "čárliho" . Moc sa mu to síce nepáči, ale prikyvuje. O tri dni som tam zas. Cvičíme, posilňujeme...spolu robíme všetko preto, aby sme mohli časom stáť. Konečne po 3 týždňoch  máme hotový korzet na chrbticu. Vzhľadom k metastázam sa bez korzetu posadiť a ani postaviť nemôžme...to si na triko nezoberiem. Obliekanie do korzetu je neskutočná drina. Milión pásov na suchý zips, ktoré sa polepili navzájom na seba... veď prečo nie..".Dobre, sme v korzete a tak sa dnes posadíme"...oznamujem starkému. Strach v jeho očiach sa snažím rozohnať mojím optimizmom. Nesmie vidieť že mám strach spolu s ním. Presne mu vysvetľujem ako sa posadíme, čo spravíme s nohami, čo s rukami...starký ticho prikyvuje... Tak na tri...raz, dva...tri. Sedíme. Sedím vedľa neho, jednou rukou ho objímam, druhou mu podávam minerálku, kontrolujem postavenie nôh...Manželka stojí vo dverách a s láskou pozerá na manžela. Nesedíme dlho, dá to možno minútku, alebo dve, len samotné prípravy boli podstatne dlhšie...ale sedíme. Pomaličky si ľahneme. Zas vysvetľujem technologický postup.V duchu ďakujem fyzioterapeutom na praxi, ktorí nám to ukázali. Ležíme. Starký je síce unavený, ale spokojný." Tak ako"? Pýtam sa počas odstrojovania z korzetu. "Nebolí Vás nič"? "Nie. Katka, koľkého je dnes"? "12.januára. Prečo"? " Sedím po druhýkrát od 17.novembra"...neviem, čo mu na toto povedať. Viem, odkedy  je doma...v nemocnici bol vyše mesiaca...No, tak od teraz budete sedieť   pravidelne...Postupne sme sedenie predlžovali, sedeli sme minútku, dve, tri, päť. postupne sme prešli na sedenie bez pomoci, bez nutnosti starkého  podopierať.Keď to začalo naberať na obrátkach došlo k zlomu.  "Idem do nemocnice, musím ísť na chemoterapiu" oznámil mi starký keď sme spolu sedeli. Keď sedíte vedľa človeka, myslím, že viete čo sa s ním deje... "Máte strach"? Mlčal.Nepriznal ho, ale v očiach mal taký čudný lesk. "Ľahnete si"? pýtam sa starkého. "Nie, ešte posedíme". "Môžem sa na chvíľku postaviť"? Zarazil ma. Možno zbadal váhanie v mojich očiach..."ešte nie, musíme ísť na to pomaly...postavíte sa, keď sa vrátite z nemocnice "...pozrel na mňa a mlčal. "Aspoň raz a na chvíľku"... "ja sa už nevrátim"... "vrátite "...nastalo ticho.A teraz si pomaličky ľahneme. Bola som s ním v stredu. Vo štvrtok nastupoval na ďalšiu dávku chemoterapie. Rozlúčili sme sa ako starí známi. "Ok, vidíme sa v pondelok. Vo štvrtok nastupujete, v nedeľu, najneskôr v pondelok ste doma. Ak by sa niečo zmenilo, manželka mi dá vedieť. V pondelok som za Vami. Tak sa teda držte a pekne cvičte aj v nemocnici, aby ste sa mohli postaviť, keď sa vrátite...Dovidenia". Podala som mu ruku, podržal ju vo svojej dlani, stisol ju a potichu poďakoval. "Katka, ďakujem za všetko" ... .

O pár dní zazvonil telefón... vedela som, že sa niečo stalo...medzi vzlykmi padla veta.."Katka, manžel dnes nad ránom zomrel"...