snezka

Už ste mi chýbali, nebola som na blogu od utorka a začala sa na mne prejavovať závislosť... ale v nemocnici čuduj sa svete pripojenie na internet nebolo, ale ako povedala sestrička, čo by som chcela, je to štátny špitál a majú nové paplóny... (nové teplé paplóny ma veľmi potešili zvlášť v týchto tropických horúčavách...).

Ale poporiadku. Bola som v nemocnici dokopy tri dni, ale bohato stačilo. Klasické procedúry typu najskôr sa zahlásite v ortopedickej ambulancii, potom idete pred anesteziolologickú ambulanciu, kde je pred Vami asi 20 ľudí a všetci chcú to isté...papier o tom, že Vás môžu operovať a uspať...s papiermi sa samozrejme vrátite do dverí číslo jedna, kde Vám povedia: „pôjdete do prijímacej kancelárie, do šatne a potom sa hláste hore na oddelení“...keď som to všetko absolvovala zmorená som dokráčala na ortopedické oddelenie. Po všetkých vstupných dotazníkoch a dôležitých otázkach ma sanitárka zaviedla na izbu, kde som mala mať prechodný domov.

Fajn...izba bola skvelá, dve staršie dámy odhadom staršie ako drevené uhlie a moja posteľ nikde... tak som čakala asi 30 minút na moju peknú vysterilizovanú posteľ... zabývala som sa vo svojom wigvame a obe spolubývajúce odkráčali na operáciu kolena. Nuda, ešteže ma prišiel pozrieť Riško... spolužiak, ktorý kráčal na krčné, lebo zle počul... zastavil sa. Chcel ísť ďalej, ale sestrička ho vyhodila s tým, že nie sú návštevné hodiny, nech príde o tretej. Tak som odišla ja.. obed sa ma netýkal a do piatej som mala osobné voľno, keď že izbového doktora som vybavila asi za 5 minút. Izbový lekár bol skvelý... raz nechápavo pozeral na mňa a potom na papiere a nakoniec mi ich dal podpísať. Keďže vonku bolo neskonalé teplo a v bufete tiež chvíločku sme pokecali a vrátila som sa nazad. Na oddelení vládol neskonalý kľud. Nikde nikoho, všetci zalezení na izbách. Na izbách neskonalé teplo a vonku ešte teplejšie. Spolubývajúce doviezli a keďže im robili kolená v spinálnej anestéze mali zakázané 24 hodín sa pohnúť s postele. Mohli iba ležať. Prudko som sa vytešovala, že tak toto sa mňa netýka, lebo mňa uspia a po dvoch hodinách môžem behať...

O piatej bola večera... diéta číslo 3 bola skvelá... mäsko a cestovina... keďže ma trápil hlad tak som to do seba hodila a čakala na ďalší chod... najlepšie kačicu... keďže sme boli všetci hladní.. po večeri nuda pokračovala... o 19.30 bola večerná vizita typu, rozrazili sa dvere, vošiel lekár so sestričkou a padla otázka... „komu čo je , potrebuje niekto niečo? Nie... Ok. Dobrú noc...“ naozaj strašná zábava.

Spolubývajúcim som pustila večer dvdčko, keďže televízor je len na chodbe, aby sme neumreli od nudy... o desiatej bol nočný kľud, predtým dorazila ešte sestrička so sanitárom a večernými liekmi... super, doma chodím spávať o štvrtej a tu že o desiatej...no tak som zobrala notebook, keďže som márne dúfala, že sa mi niekde podarí pripojiť na net, rýchlo kúpené dvdčka a vybrala som sa tráviť svoj nočný kľud na chodbu. Super, do druhej...potom ma sestrička poslala na izbu s tým, že mám ísť spať...tak som teda čumela do plafónu. Konečne ráno päť hodín, prebratá som vbehla do sprchy a hodila na seba prúd studenej vody...babky ešte spali a tak som čumela so plafónu...

Raňajky, ani nič podobné sa ma netýkalo, lebo som mala ísť pod nôž... a tak aj bolo na vizitu o 7.30 dokráčala pani docentka s tým, že čo tu robím...mám ísť na sál... tak ma tam sanitárka dovliekla.... zobliekla som svoje veci, navliekli na mňa zelený plášť, aký nosievame, keď sme na praxi na ÁRE a tu si ľahnite... skontrolovali papiere, dotyčná osoba mi zahlásila, či teda súhlasím s operáciou v celkovej anestézii nato som ja nadšene povedala že áno...pichli mi náladovku a že poďme na sál... pamätám si dve veci... to, že tam bolo kopec ľudí a niekto sa ma snažil presvedčiť, aby som sa predklonila a uvoľnila ramená... všetko... zobudila som sa po dvoch hodinách nato, že ma drkotala zima... doviezli ma na izbu, už pri živote a tam mi sestrička oznámila, že mám zakázaný akýkoľvek pohyb na 24 hodín... skoro som umrela... nič ma našťastie nebolelo, po hodine som bola absolútne fit, s kolena mi trčali dve hadičky a to bolo všetko... a musela som ležať...bez pohnutia... jasné, že mi bolo treba na wc a tak som zazvonila na sestričku, že veď nech mi teda odpojí infúzku, zbehnem na wc a opäť si ľahnem...hahaha... „môžete dostať misu....“ nič ponižujúcejšie som nezažila... priznávam, že som to skúšala na každú sestričku ktorá došla, medzitým som nadávala a preklínala anesteziológa, zato že ma neuspal...došli ma pozrieť kamošky z rehabky, obe  boli podarené...zdvihla som hlavu na rovnej posteli.. a reakcia... ľahni... pomôžte mi na wc... dostaneš misu... fakt kamošky... mám vás rada.

Čas sa neskonale vliekol a ja som ležala a ležala... a zvonila na sestričku, že chcem ísť na ten záchod...

Konečne sa dovliekol čas, keď bola večera... sanitárka bola fajn... dovliekla mi štyri kúsočky sendviča, jedno malé maslo a pašteku...položila mi všetko na stolík a bolo... priznávam božský pohľad.... sendvič položený na mojej hrudi... nôž v ruke a pašteka v druhej... snažila som sa natrieť sendvič  a najesť sa... celkom s úspechom, ale po tom ako mi pašteka tresla na tričko ma to prešlo... ležala som...

Chcela som aspoň malý vankúšik, čo som si doniesla... zabudnite na vankúšik... rovná posteľ... ozaj predtým dorazil pán doktor, čo ma operoval... prvá otázka...“môžem sa aspoň posadiť“... „nie... „môžem ísť zajtra domov“... „uvidíme“... potom ma zahrnul latinskými výrazmi a vysvetlil mi, že čo vlastne tomu môjmu kolenu bolo... ak to zhrniem, tak na jeden nepodarený preskok cez kozu celkom dosť. O siedmej večer vizita... dvere sa rozrazili dorazil izbový lekár, že čo a ako... naštvaná odpoveď, že musím ležať... tak nič moc... „už len 13 hodín“ ... naozaj ma potešil...      

Večer dorazila sestrička s liekmi... po dvoch včeličkách mám dve modriny, zmerala mi tlak...že nejaký vysoký... hahaha... no a prečo asi? Nič mi nie je a musím ležať... skúšala som aj na ňu, či sa môžem postaviť a len zbehnúť na wc... bez úspechu.... chce niekto niečo na spanie, na bolesť... vzdala som to... prosím si tabletku na spanie vo vodorovnej polohe...zaberá to? Na niekoho áno, na iného nie... super o druhej som ešte nespala...o piatej so bola hore, zistila som, že sa môžem trocha pootočiť....tričko spotené, plachta detto...

Už len tri hodiny do vizity... a potom som mohla vstať... čas sa neskonale vliekol....rozrazili sa dvere, dokráčali muži v bielom na vizitu, môj doktor od dverí referoval, že dnes odchádzam domov.. nato sa šéf pýta, či viem, ako mám cvičiť... spolu s doktorom rýchlo prikyvujem, nech si to nikto nerozmyslí... ok... doktor tam ostáva... otázka... „môžem sa postaviť?“ „Áno....“ super, vďaka pán doktor... tuším by som ho od radosti objala... prvá cesta do kúpeľky a wc, nič nie je lepšie, ako keď môže človek chodiť... sám a bez pomoci odkázaný n a druhých.... sestrička mi prišla previazať koleno a vytiahnuť tie hadičky s kolena... bolesť jak sviňa, ale prežila som... vidina domova mi bránila nadávať. Zbalená som bola, papiere mi dal ujo doktor, v šatni som hodila na seba civilné veci a že zbohom ortopédia... Konečne som doma...     

Pár postrehov:

1. na izbách kde sú ležiaci pacienti by to chcelo nejaký televízor... lebo darmo je na   chodbe,keď sa človek nemôže postaviť z postele...

2.trošku by sa mohli kompetentní zamyslieť nad spôsobmi správania... myslím, že vojsť niekam a predtým zaklopať je základom slušnosti... o zdravení nehovoriac.

3.správanie sa k pacientom, alebo nejaká intimita... nič moc... nič nie je ponižujúcejšie, ako keď je človek odkázaný na pomoc pri bežných činnostiach typu návšteva wc... alebo misu, keďže nie je človek pohybu schopný...príde sanitár...zdvihnite sa a čaká... po 30 sekúndách padne otázka už? Pacienti z jednej strany, z druhej strany, otvorené dvere... intimita? Žiadna... keď si predstavím, čo sme sa  o tom, všetko učili...