snezka

Zdravotníctvo, alebo školstvo...?

Od januára sme boli na dvojtýždňovej praxi v nemocnici...zážitkov? Kopec.   Ale poďme postupne...Prvých päť dní som strávila s Rišom na ležiacom rehabilitačnom oddelení. Zvlášť prvý deň bol zvláštny.                                                               Prvý deň na praxi- zmiešané pocity, strach, obava, očakávanie... a zistenie, koľko sa človek ešte bude musieť učiť. Celý deň sme chodili, ako také prívesky... idem robiť to a to...môžeme sa ísť pozrieť? Poďte... Ideme to a ideme tamto...idete? Išli sme...  chodili sme a pozerali, snažili sme sa zapamätať si čo najviac...Keď niečo nerozumiete tak sa pýtajte... pýtali sme sa...                                                                                                                                                                    Hneď v utorok sme zažili veľkú vizitu a naučili sme sa zdravotnícku hierarchiu... splývali sme so stenou to sa v škole neučí...vstup do izby...  primár, lekár, vrchný fyzioterapeut, fyzioterapeut, zdravotná sestra... a my.. von z izby v rovnakom poradí... neskôr nás vizita nebavila... zobrali sme radšej rozpis izieb v ktorých máme cvičiť a bolo. To s tým cvičením... zvládali sme rannú rozcvičku, cievnu a dýchaciu gymnastiku a chôdzu o barliach...dnes zvládame viac...                           Je zaujímavé sledovať pacientov a ich vzťah k fyzioterapeutovi... platí to z tej teórie...ženy radšej cvičia s mužmi... spolužiak bol toho príkladom...                                                                                                                                                         Hneď v pondelok dostal na cvičenie izbu s tromi staršími dámami... tie komplimenty čo padali... „aký ste fešák, aký máte pekný úsmev, zuby, máte pekné oči a šibalský pohľad... “  V deň keď nemohol s nimi cvičiť som tam doklusala ja... prvá otázka : „ a kolega dnes nepríde... tak sme si s nim precvičili pľúca... ani sme nevedeli, že to ešte dokážeme...“ Sklamanie...Kým som vyvetrala pred cvičením izbu, prišiel spolužiak... to ste mali vidieť tie pohľady... dámy evidentne ožili... a to je fajn.                                                                                                                                                                                         Mne na starosti pribudli tri izby... dvaja muži a jedna pani... pani bola skvelá... sama na izbe.. ideme cvičiť... dobre poďme.. pocvičili pokecali, rozprávala skvelé vtipy... síce sa nedajú publikovať, ale boli naozaj skvelé... dvaja muži... rovnaká diagnóza, rozdielny vek a rozdielna chuť bojovať a žiť...                                                                                                      Starý pán, mal izbu hneď vedľa dám s ktorými cvičil Rišo... chodievali sme vždy spolu... predsa rýchlejšie to ubieha a človek sa učí... a sleduje... Pri dámach bolo vždy skvelo, tešili sa a chceli cvičiť...spriadali plány a tešili sa z každého kroku, ktorý sa im podaril...                                                                                                                                                                  Môj starý pán bol iná kapitola...celý týždeň vytrvalo odmietal cvičiť... vždy ma vítal otázkou.“ Vy ste tu zase..“ „ áno, ideme si trocha pocvičiť... „ mne sa nechce, nebudem, zle som sa vyspal a dohodnime sa... Vy poviete, že som cvičil a hotovo... „ Nie nepoviem a ideme... Dvadsať minút presviedčania...dvadsať minút boja... „nádych, výdych..., pekne vydýchneme... „ prečo dýchate tak pomaly?“ Po každom nádychu nasledovalo hlasné zívanie, ako štandardný znak nezáujmu o cvičenie... Rišo sa usmieval a ja... som cvičila...keďže mal starý pán problémy s ľavou hornou a dolnou končatinou cvičila som s nimi ja... on mal cvičiť s pravou stranou... necvičil... zväčša nechcel...už len päť opakovaní... spokojný, že má docvičené zahlásil, že stačí a dúfa, že ma tak skoro neuvidí... neodbil ma.. ešte máme brucho, zadok, nohy, členky... netváril sa nadšene, ale nevadí... keď sme mu zakladali vyrovnávajúcu dlahu tiež nadával... a tak to šlo vlastne celý týždeň...Pri ňom sme s Rišom zistili, ako sa dá bojovať so stresom... naučil nás to starý pán... pri každom odchode z izby padla otázka, keďže bol ležiaci, či niečo nepotrebuje, alebo nechce... „dajte mi tričko na hlavu...“ nechápavé pohľady... tričko? „ áno... natiahnite mi ho na hlavu... „ Spolu sme starého pána nadvihli a vytiahli mu tričko na hlavu... a to je načo dobré? „ Mám stres.... „ A to pomáha? „ Áno... „ tak si starý pán ležal s tričkom natiahnutým na hlave...                                                                                                                                                                                                  Druhý pán bol v najlepších rokoch... rovnako ako starý pán mal nepohyblivú ľavú stranu...ale, on chcel... nič nebolo veľa, nič nebolo zbytočné... na otázku či vládze padla vždy tá istá odpoveď :“ vládzem, nechcem ležať, nie som padavka...“ Keď človek videl, ako sa teší, že si sám dokáže obuť tenisky... Keď spravil prvý krok bez cudzej pomoci... keď sme mu povedali, že potrebuje posilňovať tú nohu, ktorá ho nepočúva...a prišli ho pozrieť poobede... on stále cvičil... a spriadal plány do budúcna...                                                                                                                                                                                 Po piatich dňoch sme sa vymenili... išli sme na oddelenia, kde sme rotovali... za ďalších päť dní som navštívila ARO, JISku, neurológiu, psychiatriu, chirurgiu, ortopédiu, traumatológiu, oddelenie dlhodobo chorých... všade kopec zážitkov... ale aj veľa podnetov na premýšľanie... neviem kde to bolo ťažké...ale asi všade, človek sa stretáva s rôznymi osudmi...                                                                                                                                                                                                     Keď sme dokráčali na ARO a konečne sa navliekli do plášťov zobrali nás fyzioterapeuti k mladému mužovi, ktorý bol a stále žiaľ je v bdelej kóme... divný pocit... nevedela som čo si mám myslieť... leží takto už niekoľko rokov... mladík, ktorý by si mal užívať život, tešiť sa z neho... Aby nebolo málo išla som na JISku.  Oddelené boxy.... pacienti napojený na prístroje...mladá slečna po devätnástich operáciách v brušnej dutine za posledných pár mesiacov... v bruchu diera, prekrytá špeciálnou tkaninou...plná plánov a vízií... chcela cvičiť, chcela chodiť... ja len verím, že sa je to splní... Z neurológie veľa zážitkov nemám... na psychiatrii to bolo nejaké podivuhodné... na oddelení dlhodobo chorých to bolo a myslím, že vždy bude nielen o cvičení, ale najmä o komunikácii.. babičky a deduškovia sa chcú rozprávať... chcú sa niekomu posťažovať, poplakať si.. ale priznám sa ťažko sa vysvetľuje nezáujem... „ mám dve deti, syna a dcéru, vnúčatá a nikto za mnou nechodí... “ Slzy a plač... nebojte sa prídu... „myslíte?“ Jasné, viete cez týždeň je ťažko, nemocnica sa skoro zatvára... určite sú deti dlho v práci... v ďalšej izbe ležal pán , ktorému do stovky chýbajú necelé tri roky... nikto by mu ten vek netipoval... tu som videla, ako rýchlo človeku odchádzajú sily... na začiatku týždňa spravil starký pár krokov... na konci sa s námahou len posadil... dúfam, že sa tej stovky dočká....                                                      Na traumatológii bolo veselo... v jeden deň sme boli robiť s Rišom spolu v jednej izbe dýchaciu gymnastiku... on mal svoju starú pani, ja svoju... obe boli perfektné... keď Rišovi pochválila starká zuby, moja starká tiež nelenila a pochválila mňa, keď mu pochválila úsmev rovnako pochválila starká mňa... obe sa predbiehali  v komplimentoch ..                        V ďalšej izbe ležala starká, ktorá  moc nevládala cvičiť... Keď nás videla, tvárila sa, že spí... a tak jej hovorí fyzioterapeutka, že aha, doniesli sme Vám fešáka, bude s vami cvičiť... starká pootvorila jedno oko, zbadal Riša a začala sa usmievať... nahodila blažený úsmev... s touto starkou bolo vždy veselo... večne sme niečo hľadali... raz to bola stratená noha, potom zuby, inokedy to bol fešák doktor, potom sme pozerali svadobné šaty, snažili sme sa starkú presvedčiť, že sa ideme prejsť... ale ona nechcela, lebo už bola v lese...a prší tam. Keď odozneli lieky starká sa zmenila na nepoznanie.. už netvrdila, že má stoštyridsaťštyri rokov a bude mať narodky... a teda stopäťdesiatpäť...nehľadala nohu...keď som doviezla chodítko, tak sa spýtala, či môže karovať... a či ideme pozrieť toho fešáka doktora... išli sme starká lietala ako drak.. keď vysmädla podávala som jej fľašku z vodou a ona, že voda? Slivovicu by som si dala...posledný deň, keď odchádzala s dcérou a vnúčikom domov si chcela  zatancovať tango, len sme nevedeli nájsť doktora, ktorý bol fešák... Starká má deväťdesiatpäť... chce sa dožiť stovky... snáď sa je to splní... elán a chuť na to má...

Desať dní praxe ubehli príliš rýchlo... bolo tam fajn, škola je škola, nudná teória, bez ktorej sa, ale človek nepohne... prax je prax, kontakt s pacientom je na nezaplatenie.. Páčilo sa mi tam.. a v kľude by som tam ostala... bolo  tam lepšie, ako v školstve...  

Ak som v úvode tohto sumáru zážitkov z praxe položila otázku, či školstvo, alebo zdravotníctvo...tak  vyhráva zdravotníctvo... tu človek vidí výsledok  hneď... je pri tom, keď sa podarí človeku postaviť na vlastné nohy.... vidí, že úsilie, ktoré vložil do pacienta sa úročí... a nestráca sa ... niekde v nedohľadne... z môjho pohľadu to bude a je dobrá voľba... je to o kontakte s ľuďmi... a páči sa mi to ...