snezka

Krok ku šťastiu ...

 

 

Nie tak dávno som písala jeden mail s pocitom, že je to najťažší mail v mojom doterajšom živote. Dnes s odstupom času mám zo všetkého taký iný, možno lepší pocit, nedokážem ho presne opísať, je to príliš čerstvé a trocha dosť som vyvedená z rytmu, ale je to fajn pocit. Som ešte plná dojmov, pojmom, informácií zo stretnutia s človekom, ktorý ma počúva a radí ak je treba. Každopádne som rada, že som to, čo som doteraz odkrývala iba v náznakoch dokázala tomuto človekovi povedať, aj keď to nebolo zoči –voči, ale hovorila som.

Dnes mám pocit, že sa ľady pohli trošku ďalej /dúfam že výrazne a nie len trošku/, napriek tomu, že som odvážny tvor/ aspoň si myslím/, som nebola presvedčená o tom, že to poviem. To nie je dobrá téma, priznávam, že ma facká hanba a strach z toho, ako zareaguje daný človek keď sa to dozvie, nie som si istá sama sebou a priznávam, že neviem či je to lepšie povedať, alebo radšej mlčať. Je to taká nie príliš vhodná téma, o takých veciach sa predsa nerozpráva. Neviem prečo, ale bola som si istá ...vedela som, že bude stáť pri mne ... , že sa neotočí, že neodvráti zrak, že ma podrží, ak bude treba... stalo sa.

Musela som jej to, ale hlavne chcela som  jej to všetko včera povedať / nemusela, ale našla som konečne odvahu/. Priznávam, že mi nebolo všetko jedno, bála som sa že budem opäť raz mlčať, ale ja prosto musím rozprávať, či chcem alebo nie, nemôžem všetko rušiť a tváriť sa, že mňa sa to netýka. Strateného času mám za sebou hodne, dvadsaťdva rokov je spústa času a premárnených možností. Je to presne celé o tom, že jediný človek, ktorý mi môže naozaj pomôcť som ja sama, len musím chcieť. Musím chcieť... len ja už dnes konečne viem, že na to nie som a nemusím byť sama, ak nechcem, že niekedy je hrdosť na nič, že treba vedieť poprosiť o pomoc a vedieť ju aj prijať. Neviem to, príliš mi to nejde, ale učím sa, snáď mi to pôjde lepšie ako doteraz.

Bola som presvedčená že opäť sa raz zaseknem a nebudem rozprávať, keď padla otázka či ideme ďalej, či mám odvahu rozprávať o tom, čo sa stalo, prečo mám strach, váhala som. Ja mám málokedy pocit istoty a včera ma opustil. Nebola som si istá sama sebou, ale ak raz poviem, že ja sa nevzdávam a bojujem, tak sa potom podľa toho aj musím správať. Toľko krát som si to už odžila v predstavách, že už bolo na čase dať to do reálu.

Hľadala som slová pre opis toho, čo sa stalo. Ťažko nájsť vety a správne výrazy, keď opisuješ niečo čo ťa máta dlhých dvadsaťdva rokov. Keď to dusíš v sebe a nemáš to komu povedať... včera som našla. Našla som slová a našla som aj človeka.

Rozmýšľam, čo bolo na tom všetkom pre mňa najťažšie /písať mail bolo ťažké, ale hovoriť ešte ťažšie/ - hanba, pocit viny, strachu, neschopnosť o tom rozprávať, asi to je a bol taký mix. Najťažšie bolo pre mňa nájsť ucho a dôveru, dôveru v seba a v človeka, ktorému poviem, čo sa mi stalo, odvahu a vieru v to, že to zvládnem. Je a bolo to ťažké, ale ja som rada, že k tomu rozhovoru včera prišlo. Nechcela so to riešiť, ale už to takto ďalej nešlo. Ubíjalo ma to a nedovolilo mi to žiť. Ten rozhovor bol ťažký a trval pridlho, ale uľavilo sa mi. Včera som spravila prvý krok ku svojmu šťastiu, včera som začala búrať okolo seba múr..., múr ktorý som stavala dvavdsaťdva rokov....