snezka

niekedy aj ja ľutujem, čo som nespravila alebo spravila...
ale nikdy nehovor, že si zbabelec...
je to normálne, sa báť slz a byť citlivý, to pochopia iba citliví ľudia...
neboj čas všetko vylieči...
a ona určite vie, že si ju mala rada a že bola fajn kamoška tvoja...
:)

nie si zbabelec...
Často nie sú ptrebné slová, aby iní pocitili našu lásku. Ak si ju mala rada, určite to vnímala...
Som v tomto veľmi podobná, neviem sa utrpeniu pozerať do tváre...

ani ja nemám rada takéto návštevy . nedokážem utajiť slzy a ešte to zhoršuje celú bolestnú situáciu . nedokážem povedať ani tú milosrdnú lož , že bude lepšie keď viem , že to tak nie je . ale vyplačem sa doma . a často myslím na osobu , s ktorou som sa nerozlúčila podľa klasiky .

dôležité je to čo nosíš v srdci . skutočný žiaľ a smútok nepotrebuje divákov .

mas ich v srdci, si s nimi spojena, inak. robis to, na co si teraz pripravena...

Viem, že ... Smrť je smutná realita života a poučením, ako nemáme odkladať to, čo je treba robiť aktuálne. Nie je to zbabelosť ale strach z neznámeho a tabuizovaného... Mám teraz len trochu chaosu a hnevu na seba v sebe...ale aj tak si myslím, že som mala prekonať ten strach... .

nemyslim, ze si zbabelec. mnozstvo veci ostane medzi ludmi nevypovedanych a predsa o nich tusia...

Ahoj... pred 4 rokmi mi zomrela babka, ktorá pre mna bola ako obaja moji rodičia, dávala mi pravú rodičovskú lásku a hlavne podporu... mala som 12 a veľmi vzburné obdobie, už dlhší čas som k nej chodila veľmi nepravidelne a málokedy. Keď bola v nemocnici tak nám zavolali a mňa matka posielala za ňou. Moja babka bola ohromne silná žena a ja som odvrkla len že jej nič nebude. Ale stále vo mne narastal pocit že niečo nieje v poriadku. Na chvílu som si predstavila ako mi oznamujú že zomrela a slzy mi zaliali oči tak som si povedala, že na to nesmiem myslieť. Lenže mi to nakoniec naozaj povedali. Ale neplakala som aj keď som cez slzy nevidela ani jedinu som nevypustila- nie kým ma niekto videl. Bola som ohromne naštvaná na každého a dlho som plakávala, ale na pohrebe mi ušla iba jedina slza, ktorú som rýchlo zotrela. Týždne po jej smrti som pravidelne plakávala a bolo mi tak tažko, že som hladala riešenie. Nikomu som nič nevravela, lebo som si povedala že je to moja vec. Nakoniec som postupnu tuto časť života vymazala zo svojej hlavy... asi na rok, neviem presne som na to ani nepomyslela a neskor okolo 13-14ky sa mi to pripomenulo a ja som si to priznala že ma to trápi. Stále plakávam, som zmutná a hlavne si vyčítam že som jej nešla povedať, že ju ľúbim-nikdy som jej to nepovedala a niesom si istá či to vedela keď som k nej tak pomenej chodila... bola totiž veľmi hrdá a tvrdohlavá.
Teraz mávam isté stavy, od kedy som si to priznala, vraj je to niečo ako panický záchvat. No nikomu som to nepovedala a ani nechcem. Len chcem napraviť svoju chybu, to však už nieje možné.

Preto radím každému aby neurobil hlúposti ako ja, aspoň treba s ľudmi komunikovať.

A okrem toho, nikomu neviem vysvetlit svoje pocity lebo hneď ako poviem babka, predstavia si svoju babku s ktorou sa vidia sem tam a nič zvláštne medzi nimi nie je a nikto nepochopí aká významná pre mňa bola.

ani ja si nemyslím, že si zbabelec. Chcem Ti napísať čosi pekné ale nedarí sa mi to. Tak Ti napíšem iba čosi bláznivé.
Napíš jej mail a v ňom popíš všetko to, čo si jej nestihla povedať. A pošli ho tam do nebíčka.
Adresa je: mojadobrakamaratka@nebicko.com
Funguje to zaručene, veď aj deti píšu Ježiškovi a on to vždy dostane a vybaví.