snezka

 

Nebola som na svojom blogu už dávno. Posledný článok má januárový dátum. Napriek tomu, že som nič nepísala, som bola s Vami stále. Pravidelne som pozerala na blog k Rusalke, Zuzanke rozprávkarke, Vikine a mnohým ďalším. Videla som básne, ktoré napísala Hanka aj fotky čo nafotil Típí. Obzvlášť blízke sú mi názory, alebo „osobné výpovede“ vo forme komentárov od Hanky a Rusalky. Neviem prečo, ale vo väčšine prípadov sa s nimi zhodnem. Boli ste niečím, čo ma držalo nad hladinou, dodávali ste mi optimizmus a nádej. Ďakujem.

Posledných pár týždňov nestálo v mojom prípade za veľa. Neustále som riešila a stále riešim pre mňa príliš podstatné veci. Konečne ich neriešim sama, lebo som zistila, že v istých okamihoch je to nad moje možnosti a schopnosti, riešim ich s človekom, ktorý stojí pri mne, keď tak nerobia ľudia, ktorí by tak robiť mali / ale, to je už o inom/.

Pri ich riešení som sa musela vrátiť do vlastného detstva. Musela som loviť v pamäti, aby som mohla odpovedať na otázky, ktoré mi boli položené. Nemám až tak strašne veľa rokov, že by som už strácala pamäť, ale v hlave mám prázdno. Zistila som, že si nepamätám na vlastné detstvo. Nepamätám si na nič do svojich desiatich rokov /dve päťročnice sú predsa dosť/.

Riešili sme spolu dlho veci, ktoré si ja nepamätám...nepamätám si dotyky ani objatia... nespomínam si na Vianoce, na oslavy, na brata, keď ho „ priniesol bocian“. Je mi to ľúto..., lebo čas sa nedá vrátiť nazad. Sadla som si  nad fotky a snažila som sa v nich hľadať spomienky. Fotky tie mám ... mám ich v albumoch, je ich asi päť, môžem v nich listovať, ale v hlave mám nejaké také divné prázdno, spomienky nenaskakujú napriek tomu, že chcem, ja mám predsa právo vedieť, čo som prežila za tých desať rokov... Sedela som nad tými fotkami tri dni. Tupo som v nich listovala a niečo v nich hľadala. Chcela som nájsť aspoň záblesk niečoho, čo mi vráti spomienky na detstvo. Hľadala som nejaké spoločné fotky s našimi, alebo s bratom. Nenašla som. Po troch dňoch som albumy s fotkami odložila. To, že som si na nič nespomenula, ma zrážalo nadol a privádzalo do šialenstva. Tak som to „zatiaľ zabalila“. Som totiž presvedčená, že nájdem aj iný spôsob, ako si spomenúť, na veci, ktoré sa udiali v mojom živote.

Priznávam, že ma to celé štvalo a ešte stále štve, len som nevedela čo ma štve viac, buď to, že som nenašla žiadne spoločné fotky, alebo to, že si na nič nepamätám. Chcem si spomenúť ale, zároveň mám strach, čo ak sa zrazu v mojich spomienkach zjaví niečo, čo mi ublíži? Čo ak je to, že si nepamätám na svoje detstvo lepšie?  Neviem... . Viem, že to musím vyriešiť, akceptovať, vyrovnať sa s tým, či chcem, alebo nie, určite niečo zistím, alebo objavím. Bude to navždy súčasťou môjho života s ktorou sa budem musieť naučiť žiť. Bez toho sa totiž neposuniem vpred.   

A spomienky ? Tie sa mi snáď časom vrátia.