snezka

Dnešok

 

Pre niekoho deň ako každý iný. Pre mňa nie. Tento deň bol zvláštny pre očakávanie a isté vnútorné napätie. Akési vnútorné chvenie, pocit neistoty, strach, nervozita? Neviem, tento pocit, alebo stav nedokážem dnes ešte pomenovať. Viem, ale v čom bol pre mňa tento deň iný.

Po dlhom váhaní som sa rozhodla požiadať istého človeka o pomoc. Bolo to pre mňa ťažké, musela som zdvihnúť telefón, zavolať a priznať si, že mám problém (keby len jeden) a povedať: „prosím ťa, pomôž mi“. Požiadala som o pomoc, pretože, človek niekedy potrebuje niekoho, kto ho vypočuje a naznačí mu cestu, naznačí mu možnosti, ktoré sa ponúkajú, len ich nevidí. Neviem prečo ich nevidí, snáď pre bolesť, pocit sklamania, strachu z neúspechu, výsmechu, pohŕdania ostatnými ? Neviem.

Priznávam, je to taký divný pocit, žiadať niekoho o pomoc, ale ako sa hovorí v jednej nemenovanej piesni – teraz je ten správny čas. Čas priznať si, že mám pocit, že mi to prerastá cez hlavu a potrebujem pomoc. Nie nehľadala som niekoho, kto mi bude slepo prikyvovať a tvrdiť, aká som úžasná. Potrebovala som niekoho, kto si ma vypočuje a ukáže mi cestu, ktorú ja nevidím, niekoho, kto mi ukáže a dovedie ma k viere vo vlastné sily a k poznaniu, že zajtra bude aj pre mňa nový deň .

Potrebovala som niekoho a našla som si Ju. Dušu. Napriek tomu, že sme rozdielne, je medzi nami vekový rozdiel, je mi blízka. Fascinuje ma jej rozhľad, pokoj, ktorý z nej vyžaruje a rozdáva okolo. Dôvera, ktorú má v seba a jej  dôvera  v ľudí.

Dnes pre mňa spravila veľa. Možno ani netuší, čo dnešok pre mňa znamenal. Možno nevie, ako ťažko sa mi rozprávalo, keď sme sa bavili o deťoch. Možno netuší, ako mi v hrdle rástla hrča a do očí sa mi tlačili slzy. Sú veci, ktoré som povedala len jej. Nevie o nich nikto, dokonca ani mama , lebo by sa zbytočne trápila. Sú veci, o ktorých vieme iba my dve.

 Ona a ja. Napriek tomu, že nebolo pre mňa ľahké k nej ísť a hovoriť, som rada, že som tak spravila. Som rada, že som spravila prvý krok a požiadala som ju o pomoc. Rozprávanie bolo síce ťažké, ale je mi lepšie.

Mám pocit, že balvan, ktorý ma tlačil k zemi je preč. Ja viem, že ma čaká ešte dlhá cesta a množstvo nástrah v živote, ale viem, že mám ju, svoju Dušu. Človeka, ktorý sa stal pre mňa bútľavou vŕbou, ktorý mi vlial trocha optimizmu a chuti žiť a bojovať. Veď jedna prehra a pád na kolená ma predsa nezložia. Po dnešku vďaka nej viem, že sa  zdvihnem , oprášim si kolená od prachu a pôjdem ďalej.