snezka

O nechcených deťoch a o bolesti v srdci...

Nepísala som dávno. Nie je príliš veľa času. Znova ma prepadá taký ten divný pocit, že nemám o čom...ani hovoriť a ani písať. Bola som na praxi vo svojej najobľúbenejšej nemocnici. Super  fyzioterapeut, super prístup a perfektné oddelenie. Keď som v rámci praxe chodila ako prváčka na ARO a vždy nám tam niekto chýbal, brávala ma Norika k bábätkám. Chytala ma depka zo smrti a bábätká boli v tom čase niečo, ako svetlo na konci tunela. Chodiť k bábätkám mi prišlo fajn, konečne oddelenie, kde je živo, kopec kriku a takého živého plaču...drobčekovia zabalení v perinkách, napolohovaní v postieľkách, pri mamičkách, alebo v izbičke pre malilinké bábätká a všade taká bábätkovská vôňa, trčiace rúčky, škeriace sa ústa, kde tu vyplazený jazyk, stojace vlásky do kohúta... plno šťastia a radosti... Prešli dva roky a znovu chodíme k bábätkám, ale tento raz v rámci praxe. Som tam, lebo mám a neberiem to, ako únik  a svetlo na konci tunela. S Dášou je super, všetko nám ukáže, vysvetlí, poopraví  nás. Vysvetlí a odpovedá na naše úžasné múdre a inteligentné otázky...Chodím k nej rada a myslím, že ostatní tiež...prídeme, hodíme sa do bieleho, počkáme si na výťah a sme tam. Po stenách visia obrázky detí, biele, žlté, čierne, červené...všetky sa usmievajú a vyzerajú šťastné...ale nie vždy to tak je. A možno tie bábätká šťastné sú a nešťastná som iba ja...ja neviem. Prišli sme na oddelenie, umyli  a vydezinfikovali si ruky, popozerali sme si bábätká v postieľke. Jeden drobček, druhý drobček, slečna, chlapček...Slečna bola úžasná, malilinké stvorenie s tmavými vláskami ako uhol, drobnučké pršteky, guľatučká tvár....3500 gramov a 47 centimetrov v postieľke nevyzeralo ani tak veľa...Dáša sa nás pýta, koľko má dní...pozeráme na kartičku a vravíme, že šesť. Znovu padá otázka, ale teraz zaujíma nás, prečo je tu drobček tak dlho, či mu niečo je... Dáša pozrela na kartičku a zahlásila, že drobček nepôjde domov...pôjde do detského domova...Berieme si slečnu na prebaľovací pultík, začíname ju vyzliekať. Rozopíname dupačky, pomaličky a opatrne ich dávame dole...Dáša nás neustále kontroluje...prichádza biela košieľka v ktorej sa drobčekovi strácajú pršteky...má strašne veľa gombíčkov...pred tváričkou, jej vyzliekame ručičku z rukáva, pomaly ju pomocou Bobatha /metodika /  napolohujeme a drobček sa sám pretočí na bok. Vyzliekame jej druhú ručičku a drobček na nás začudovane pozerá...Stojím opretá o stenu a pozorujem Dášu. Uvoľňuje slečne nožičky, pomaličky a jemne jej ich vytiera... spolužiak to skúša,drobček drží, evidentne sa jej to páči, Mirka s drobčekom viac prekecá, ako nacvičí...také to klasické ťuťuly-muťuly...stojím, nehýbem sa, nechcem si to skúšať...nemôžem. Cítim, ako mi zviera hrdlo a vlhnú mi oči. Chcem ísť von...nemôžem. Odchádzam aspoň na chodbu a snažím sa to rozdýchať...je mi ľúto drobčeka a aj seba, hnevám sa. Niečo tu nie je fér...tento hnusný život nie je fér. Nezachoval sa fér, voči drobcovi, ani voči mne. Drobček je úžasný, zdravý, nemá nič navyše a ani mu nič nechýba. Okrem mamy. Tá sa ho vzdala. Neodsudzujem a nesúdim ju. Len je to pre mňa divné a nepochopiteľné.  Deväť mesiacov ju nosila pod srdcom...a teraz sa jej vzdala. Nechala  ju tam a odišla. Miesto bydliska na kartičke svieti DETSKÝ DOMOV. Ja mám všetko a predsa nemám nič. Nemám to, čo mala táto žena. Nemám vlastné dieťa. Pred troma rokmi, keď som vlastné dieťa začala riešiť a obiehala som všetkých možných aj nemožných lekárov, mi jeden  z nich zahlásil, či sa mi to chce... a na otázku, ako to bude teda v mojom prípade s vlastnými deťmi  v krátkosti odvetil: detské domovy sú plné detí, Vy na vlastné dieťa zabudnite, na 100% vylúčené... tú vetu si pamätám doslovne a nemyslím, že na ňu niekedy zabudnem. Mala som pocit, že sa mi rúcal svet.  Vtedy sa rúcal a v utorok sa mi zrútil. V utorok mi došlo, že nikdy nebudem mať šancu mať vlastné dieťa, že sa mu nikdy nebudem môcť prihovárať, keď ma bude kopať v bruchu, že ho nebudem mať s kým porovnávať a tvrdiť kamarátkam, že drobček má nos po mame a uši po oteckovi... že mu nebudem môcť povedať, ako strašne ho ľúbim a spravím preňho čokoľvek, možné aj nemožné..že je len môj a ja nedopustím, aby sa mu niečo stalo... po praxi som hodila s Maruškou v šatni pár slov. Stojím si za tým, čo som povedala, dala by som všetko, čo mám, nemám a možno v budúcnosti budem mať...za jedno jediné...za vlastné dieťa, za ten pocit byť matkou...