snezka

Odpúšťam. Nerobím to často, nemám v tom prax, je mi to zaťažko, ale niekedy je treba aj odpúšťať... odpúšťať a poučiť sa... .

... chystám sa písať a dať všetko na papier. Dať na papier pretlak myšlienok, pocitov, obvinení, strachov, ale aj obdivu a vďaky...

Možno je smiešne obdivovať deti, možno...ja, teraz jednoducho neviem, ale tá bytosť za to stojí a vždy bude stáť. Nevie o tom, ale ... má môj obdiv... .

Obdivujem jednu malú bytosť, ukrytú v dospeláckej duši. Aj keď tá duša nie je tak celkom dospelá dodnes... nevie síce nakresliť slona v klobúku, tak ako Malý princ, ale kúsok svojho detstva si nesie zo sebou... nesie, napriek tomu všetkému, čo zažila...

Človek, a dieťa o to viac, potrebuje nejaké puto... potrebuje si niekoho skrotiť... malá bytosť si skrotila  plyšového medveďa, ale chcela si skrotiť niekoho iného, no skrotiť... vytvoriť si puto... nejaký blízky vzťah, vzťah založený na láske, dôvere, porozumení, ochote pomôcť... mala by to byť z pohľadu dieťaťa ukrytého v dospeláckej duši rodina....mala? Nemala? Bola, nebola?  A čo ak nie je? Čo potom? Čo ak sa tá malá bytosť spolieha na rodinu ako na ruky, ktoré ju budú držať a poskytnú jej ochranu... Veď od toho  rodina predsa je...aspoň podľa tej malej bytosti ukrytej dnes už v dospeláckej duši.

Táto malá bytosť  príliš skoro zistila, že rodina asi nebude to, čo jej poskytne istotu a bezpečie...

Malý princ putoval po galaxiách a hľadal... hľadal a nakoniec našiel... nakoniec našiel celkom blízko... malá bytosť ukrytá v duši dospeláka hľadala... hľadala pomoc, hľadala útočisko, miesto, kde si nebude pripadať nepotrebná, miesto kde ju bude mať niekto rád, kde sa bude môcť skryť, skryť ak bude najhoršie... hľadala a hľadá dodnes... dnes už pomaly nadväzuje puto, pomaly otvára okno do svojej detskej duše, robí to so strachom, obavou, ale vie..... nie, skôr dúfa, že sa nesklame...

Pohľad detskej bytosti ukrytej v dospeláckej duši sa pomaličky mení... pomaličky sa mení poznanie... v minulosti sa výčitky menili na obviňovanie, obviňovanie na výčitky, a tak to nejako fungovalo, ako v takom začarovanom kruhu ....tá malá bytosť neobviňovala nikoho, za všetko čo sa stalo, mohla ona, vinila seba... tá malá detská duša si dlho myslela, že za všetko zlé môže ona... ona a nikto iný a to, čo sa deje, je len trestom...trestom za to, že neposlúcha, nespráva sa tak ako má, nie je dokonalá... .

Malá bytosť ukrytá v dospeláckej duši to nemala vždy jednoduché.. v jej okolí sa našiel niekto, kto jej ublížil... ten človek jej ubližoval  fyzicky, ničil je sebadôveru a vieru vo vlastné sily... ten človek jej dokazoval, aká je zlá a neschopná, aká je nemožná a nestojí za nič, nikdy nespĺňa požiadavky a vysnené sny a ideály... ten človek ju nenechal odhaľovať a pátrať po zákutiach jej tela v čase, keď to táto bytosť uzná za správne...namiesto toho, sa to podujal spraviť on... človek, ktorý mal túto malú a vzácnu bytosť chrániť...veď bola jeho dieťaťom...Napriek tomu, že sa bránila, napriek tomu, že utekala, jej to nebolo veľa platné.    Hanbila sa a hanbí sa dodnes. Je to ako v Malom princovi a jeho rozhovore s opilcom, ktorý pil... na otázku prečo pije, odpovedal , že sa hanbí... keď sa ho pýtal Malý princ, prečo sa hanbí, tak odpovedal, že preto, lebo pije... začarovaný kruh, ktorý preťať je občas priťažké...Preťať tento bludný kruh sa malej bytosti dlho nedarilo...

Mala a často ešte má výčitky, myslela si, že provokovala, že hnevala a to čo nasledovalo je trest. Neskôr pochopila, že aj keď bude všetko robiť tak ako má, aj tak jej to nepomôže. Tá bytosť si príliš rýchlo uvedomila, že zdržiavať sa príliš často doma, nie je jediné a správne riešenie... hľadala a našla si nejakú náhradu... našla niečo, čo ju napĺňalo a bavilo.. našla si svoje útočisko, pobyt doma sa menil na minimum, našla si množstvo aktivít a tých pár hodín doma prežila so zaťatými zubami...so slzami v očiach a so svojím plyšovým medvedíkom... nemala sa kam obrátiť... zveriť sa mame neprichádzalo do úvahy a nik iný tam nebol... bola tam sama so svojím medveďom a trápením.

Tá malá bytosť často rozmýšľala nad tým, že s tým všetkým skončí... že skončí so svojím trápením a bude koniec... neskončila.

Neviem prečo, ale rozhodla sa zostať... .  Našla v sebe silu a nespravila ten posledný krok... krok do záhuby, krok na ceste skadiaľ už niet žiadneho návratu...nespravila ho... nie kvôli sebe, neskočila kvôli iným, nespravila to kvôli mame, ktorú nadovšetko ľúbila a možno aj preto jej nikdy nezverila svoje najväčšie tajomstvo a moru zároveň... .

Prešlo pár rokov a malá bytosť zistila, že dospela. Ona, vlastne dospela až príliš rýchlo, ale je rada, že je. Že dospela a funguje. Občas stojí na nohách a nepadá na kolená, občas sa zvíja v prachu a vo výčitkách svedomia.

Napriek tomu, že dnes už vie, že spravila všetko, čo mohla, že podnikla všetky kroky, len aby sa tam, kde jej bolo ubližované zdržiavala  čo najmenej.

Tá dospelá bytosť je hrdá na tú detskú dušu, ktorú v sebe skrýva... je hrdá na to, že bojovala, že sa rozhodla ostať a žiť... že sa snaží fungovať a snaží sa plniť svoje sny a predsavzatia. Že, existuje... že sa nevzdáva, že bojuje...

Tá dospelá duša vie, že má odpustiť tej detskej duši, ktorá sa v nej skrýva... má jej odpustiť a neviniť ju za to, čo sa stalo... tak, vedz, že ti odpúšťam... nenesieš, na tom všetkom žiadnu vinu, nie si zodpovedná... bola si len dieťa a tie predsa za nič nemôžu...

Odpúšťam ti... odpúšťam sebe a odpúšťam nám obom... .