snezka

Konečne som našla nemocnicu pre papalášov...

Myslím to vážne. Ak beriem do úvahy, že sme si podľa zákona všetci rovní tak nevidím najmenší dôvod aby aj naši papaláši nenavštevovali fakultnú nemocnicu Staré Mesto na Mickiewiczovej...a v kľude sa tam môžu ubytovať...                                                                                                                                                                                                         Veď sme si všetci rovní aj v zdravotnej starostlivosti aj čo sa úrovne poskytovaných služieb týka...Ak je tá nemocnice dobrá pre normálnych smrtelníkov je predsa dobrá aj pre nich. V kľude môžu byť na izbe štyria, nevymaľované steny, špinavá a ošumelá guma na zemi im isto vadiť nebude, pre osobnú hygienu im bude stačiť umývadlo na izbe, keďže o sprchách a toaletách  sa bavíme zbytočne. A nech dúfajú, že tá voda bude tiecť...

Áno, bola som tam na praxi, áno šokovala ma tá nemocnica. Šokovalo ma prostredie, šokovali ma veci, ktoré sa tam používajú...myslím, že niektoré pamätajú časy Márie Terézie...šokoval ma prístup. Hneď na úvod a za tým si stojím... byť ako prváčka po prvýkrát na praxi a dostať sa sem do štátnej tak končím... a zutekám... A myslím to vážne. A nezastavilo by ma nič.           Prvý deň na praxi v tejto hodne starej budove ma nepríjemne šokoval. Ten špitál mi je nesympatický, budova aj zvonka vyzerá ako z druhej svetovej vojny... mali sme doraziť na ôsmu... tak sme dorazili...po krátkom blúdení  sme objavili oddelenie fyziatrie a tak sme vošli... úžas. Nemý...fakt. Na oddelenie nás pustila sestrička cez bzučiace dvere a hneď prvá veta znela tu sa vyzujte. Ok, vyzuli sme sa. Dovliekla nás za vrchnou a tá nás pre istotu nečakala...spustila prenášku o tom, ako viazne komunikácia...a zistite si na ktoré oddelenie máte ísť.Sadnite si, prezlečte sa a čakajte. Sestrička nám dala klúčik od kuchynky a fajčiarne v jednom... miestnosť o rozlohe asi 2x2 metre..zima ako v ruskom filme...lebo veď treba vetrať...prezliekli sme sa a vrátili sme sa nazad. Po slabých 30 mintach nás zavolala vrchná k sebe... klepali sme sa, ale vstúpili sme do jamy levovej..veď nás predsa nezožere za živa. Prvá otázka znela, či sme niekedy vyšetrovali chirurgického pacienta.... zdesené pohľady ju presvedčili, ž tadiaľ cesta nevedie...ok.. tak si to prejdeme, teoretiky. Čo nás zaujíma v anamnéze....desať minút a bolo...rozdelila nás a rozdelila nám pacientov na chirurgii. Betka s Judit vyfasovali polytraumu, ja s Mirkou subdurálny hematóm a Peťo s Mišom zauzlené črevá… No, môžeme ísť… zoberte si veci… fonendoskop, goniometer, meter..kto čo stratí… zaplatí… to len aby ste vedeli….Zdesené pohľady. Z fyziatrie vychádzame von a cez park kráčame do druhej budovy… dole chirurgická ambulancia a sono…množstvo ľudí, starký leží v prievane na polorozpadnutom   vozíku... zima, špinavé steny, zničená guma... šero. Pôsobí to nevľúdne a deprimujúco. Čakáme s vrchnou na výťah...doviezli sme sa na druhé poschodie.. no mládež vystupovať...počkajte ma. Ok.  Zdesene pozeráme na seba. Hneď vedľa výťahu je izba sestier. Vľavo sú izby. Všetky majú pootvárané dvere... celkom dokorán... priamo oproti nám leží starký... nevyzerá moc pri živote, nohy má v dlahách, ústa pootvorené, je odokrytý a na sebe má len to klasické nemocničné pyžamko... andelíčka... inak je nahý. Vedľa tohto starkého leží chlapík s obviazanou hlavou vyzerá ešte biednejšie ako deduško, ktorého sme zbadali prvého...pozeráme na seba navzájom a v očiach sa nám zrači otázky typu, kam sme sa to dostali... čo tu vlastne robíme... takto má vyzerať zdravotnícka starostlivosť?  Vrchná nám doniesla rukavice a môžete začať... rozchádzame sa do izieb...naša starká leží hneď vedľa ... znova opakujúci sa scenár...pootvárané izby dokorán... šero, špina, zničená guma, nevymaľované izby... nekomfort sa snaží zachrániť umývadlo, stolík a stolička. Starké sú na izbe tri... naša leží pod oknom, nevyzerá príliš čulá, hneď oproti nej leží babka, ktorá mi neskôr ničila nervy.... a je tu ešte jedna pani, ktorá netuší kde je a čo tu robí...ok. Začíname... klasickými vecami, kto sme, čo chceme... snažíme sa zistiť ako sa dnes pani cíti... naša starká neodpovedá, zato akčná babka po nás kričí, čo ju otravujeme a čo jej nedáme pokoj... snažíme sa nadviazať dialóg.. aký ste mali tlak... akčná babka na nás vyletí, že sme si to mali zistiť a nech ju neotravujeme...ok. ideme pre tlakomer... žaden digitálny zázrak sme nedostali, klasika a tak Mirka meria... 110/80 .  Zisťujeme u starkej rozsah pohybu, ale nato jej musíme dať dole z postele bočnicu... akčná babka nás okrikuje...nech to nechytáme, nech dávame pozor, lebo nám pani spadne a nech už odídeme...prichádza fyzioterapeutka s tým, že máme s pani chodiť... donesie géčko, čo je také chodítko na ktoré sa pacient oprie a pomaličky sa presúva. Toto géčko slúžilo minimálne už za čias Márie Terézie a to nepreháňam...  Oznamujem fyzioterapeutke, že pani nemá papuče, ani ponožky... to nevadí...zdvihnite ju... no a môžte s ňou chodiť... tak sme chodili... bosí... Napriek akejkoľvek snahe chodítko nechodilo... kolieska nešli zo zásady rovno tak ako mali...a tak ak sme sa chceli pohnúť, pridržiavajúc bosú pani sme do koliesok na géčku kopali...spravili sme asi 10 krokov a vrátili sme sa nazad do postele... fyzioterapeutka odišla a my sme mohli pokračovať...snažili sme sa cvičiť.. pani nechcela... snažili sme sa zistiť anamnézu... nedalo sa.. pani nerozprávala a akčná babka... no comment .                            Po necelej hodinke sme to zabalili.. rozmýšľajúc nad tým ako to má celé vyzerať... či je toto adekvátna starostlivosť o chorých a starých ľudí... či nikomu nevadí ten ich prístup...prečo.... otupeli... Zišli sme dole, stretli sme sa u vrchnej, kde sme jej mali prečítať naše zistené anamnézy... prečítali a opravili. Skonštatovla, že niečo z nás bude... vraj nie sme takí sprostí, ako tí pred nami.... to je už len pochvala. A tak vychádzajúc z tohto špitála rátame dni koľko krát sem ešte musíme vkročiť...