snezka

Nikto nám nepovedal, ako bojovať s nešťastím a utrpením....

Zmenili sme pôsobisko. Nechodíme na prax do nemocnice v Petržalke, aj nemocnicu v starom meste sme minuli, kráčame na Kramáre.Každý utorok až do konca mája. Prvé stretnutie fajn, blúdenie v katakombách tiež fajn, miesto na zloženie civilu super. Piate poschodie cesta výťahom, vystúpili sme a skončili sme... nebyť osoby, ktorá nás má na starosti, stratíme sa... . Rozdelili sme sa do dvojíc a odkráčali sme na oddelenia s fyzioterapeutom. Na oddelení pohoda, klud, čisto, teplúčko, pacienti po raňajkách, ideálny čas na cvičenie... V škole sme sa naučili, ako pacienta postaviť, ako s ním chodiť, ako mu pomôcť s cvičením  a pri cvičení. zvládame to, čo zvládať máme. Ale v škole sme sa nenaučili, ako zvládať seba... neviem, ako Vy, ale mne nejako moc komunikácia nejde... jasne, že prídem, pozdravím, prehodím pár slov, ale nejako mi dochádzajú slová, keď sa mi pacient rozplače, keď vytiahne fotku dcéry, ktorú skolila zákerná choroba, keď mi povie, že radšej by sa s ňou vymenil, keď mi opisuje, ako sa stará o vnúčatá, ktoré ostali po dcére...lebo ich otec nemá záujem....keď Vám opisuje dievča, ktoré má sladkých 25 svoje sny a túžby do budúcnosti, keď vidíte rodičov, ktorí sú tam dennodenne, ktorí jej vlievajú silu a optimizmus a keď za sebou zavrú dvere oddelenia plačú a ten prúd sĺz sa nedá zastaviť... keď si prečítate diagnózu, viete, že s tadiaľ cesta nevedie napriek snahe a bojovnosti, odvahe a chuti... vtedy preklínate osud a niekde v kútiku duše sa zamyslíte nad tým, že ste vlastne šťastný človek... keď prídete na oddelenie a tam stretnete dieťa, ktoré má behať, smiať sa, hrať sa s deťmi, má robiť to, čo robia deti, ktoré sú zdravé...nerobí... chodí iba s pomocou, rýchlo sa unaví, je chorá a Vy dúfate, že sa uzdraví rýchlejšie, ako rýchlo...

Nikto Vám nepovie, čo robiť, ako to prežiť, prekúsať, prekopať....keď  Vám deň čo deň, na odelení zomrie pacient, keď sa Vám vyplače na ramene, keď Vám opisuje, čo bude robiť, ako sa bude hrať s deťmi, vnúčatami a Vy viete, že sa to nedá...keď ma posielala vrchná opäť na ARO povedala som, že tam nejdem.... opýtala sa ma, prečo? Lebo tam zomierajú ľudia... spýtala sa, čo budem robiť, na hematológii, onkológii... ostalo ticho... neviem.... ešte som to nespravila, ale zacitujem niečo z dojmov z praxe..." tak som si pomyslel v prvom rade... ja vlastne ani neviem, čo som si pomyslel, ale bolo to peklo"... po praxi je vždy ticho, človek rozmýšľa nad tým, aké má šťastie... je zdravý, má dve ruky, dve nohy, môže sa hýbať... nemá právo sa sťažovať...ale...