snezka

Tatry a ja

 

 

Do Tatier som sa tešila. Konečne som mohla odísť na štyri dni preč. Všetci ma od tejto „dobrodružnej“ cesty po Slovensku odhovárali, ale ja som dostatočne tvrdohlavá  (vraj riskujem život, som nezodpovedná a ... ďalších pár vtipných komentárov - niektorým sa nečudujem, ale veď... ).

 Lenže ja riskujem život každý jeden deň v práci..., každý deň ma to baví čoraz menej, nepomáhajú ani osvedčené triky o dýchaní a naučené spôsoby riešenia konfliktov - sorry, asi som zlý žiak. A aj preto som išla do Tatier.

Išla som síce sama, ale .... mala som v pláne prevetrať si hlavu, spraviť si v nej prievan a usporiadať myšlienky. Vyzeralo to, ako útek pred problémami a sčasti to tak bolo. Išla som hľadať šťastie, chcela som nájsť nejakú cestu, plán do budúcnosti. 

Mala som prosto more plánov a snov. Aspoň na tie krátke štyri dni. Riešila som  počasie a cesty po končiaroch a štítoch. Tešila som sa, ako pôjdem na Lomnický štít, aj keď som si nevedela predstaviť cestu lanovkou (ja sa bojím), ako si sadnem na symbolickom cintoríne pod Ostrvou a budem počúvať. Počúvať ticho a žblnkot potoka. Ako sa budem plahočiť na Téryho chatu, a možno prejdem cez Priečne sedlo až na Zbojnícku chatu. Predstavovala som  si, ako budem popíjať tatranský čaj, ako budem fotiť, a potom mazať nepodarené zábery... Tešila som sa na to všetko. Vedela som presne, kam pôjdem. Nebrala som si so sebou turistického sprievodcu, mala som ho v hlave. Ozaj, aspoň jediná múdra vec v mojej hlave !!!

Štyri dni v Tatrách utiekli príliš rýchlo. Sen, ktorý som snívala sa skončil. Skončil sa prirýchlo. Išla som hľadať niečo, po čom túžim a čo chcem. Bola som si usporiadať myšlienky, prevetrať hlavu, chcela som fotiť a liezť po skalách. Išla som na Lomnický štít, pozrela som pamiatky v Levoči, Spišský hrad... . Vychutnala som si ticho na symbolickom cintoríne, zažila som prvý sneh na Popradskom plese. Zažila som mnoho, ale predsa mi niečo chýbalo. Chýbal mi pocit naplnenia a šťastia.

Dúfala som, že budem spokojnejšia,  keď sa vrátim. Znova som po štyroch dňoch v Tatrách  vbehla do kolotoča stresu, naháňania, príkazov, zákazov, športu... Darmo, skončil sa sen a začala realita.  Najradšej by som s tým všetkým sekla. Mám pocit, že prepasiem a zmeškám aj vlastnú smrť a infarkt budem mať už čoskoro. Pomaly mi dochádzajú baterky a idem už len na zotrvačnosť. Viem, že musím spomaliť, prestať sa naháňať a ubrať z rýchlosti. A tak sa z nej snažím uberať. Nedarí sa ...