snezka

Ja a on....

 

Máme medzi sebou také zvláštne neštandartné vzťahy. Ak sa to dá, ale vôbec nazvať vzťahom. Je medzi nami niečo, čo nás máta z minulosti. Nedokážeme sa spolu rozprávať bez toho, aby sme sa nepohádali ... Máme rovnaké povahy, obaja sme presvedčení o svojej pravde a o tom, že sme tvrdohlaví, neústupčiví, výbušní, prchkí, je asi zbytočné sa zmieňovať. Sme povahovo úplne rovnakí...

Som genetickou kópiou svojho otca. Nemám a asi ani nikdy nebudem mať s ním taký ten super vzťah /aký je vídať v americkej filmovej tvorbe /, ale to sa vlečie dosť dlho a už to inak ani nebude... Mám s ním spoločného viac, ako mi je milé, ako chcem, ale čo už...

Nedokážem sa s ním normálne baviť, aj napriek tomu, že mám snahu..., ale po včerajšku priznávam, že už nemám ani snahu. Načo...,aj tak je to zbytočné. Jednoducho nespĺňam jeho požiadavky. Neviem síce, aké sú ...,no viem ...,ale nepoznám ich všetky /zásadná požiadavka vzhľadom k úspešnosti je množstvo peňazí na účte a v peňaženke... a od toho sa odvíjajú ďalšie požiadavky/... .To, že nespĺňam jeho požiadavky mi dáva dosť jasne najavo. Neviem, či spĺňam požiadavky mojej mamy, ale s ňou sa dá aspoň pokecať skoro o všetkom ... .

Do včerajšieho dňa som bola naivne presvedčená, že ma na otcovi už nič neprekvapí... prekvapilo... a sklamalo... Videli sme sa včera. Prišla som na návštevu asi po mesiaci. Naši už nebývajú doma a keďže som mala opäť raz aj voľno, išla som ich pozrieť. Keďže sa mi nechcelo ísť pešo a auto nevlastním (ani maketu, ani angličák...) „dovolila“ som si zavolať taxík....To, že mi šofér ušetril hodinu chôdze a doviezol ma za smiešnych 120 Sk priamo na chatu, bolo nepodstatné.

Hneď ako som dokráčala znela otázka: „ Si išla taxíkom? “ „Áno...“ „ No, to si na tom tak dobre s peniazmi? “ „ No stodvadsať korún ma nezabije... “.

Za to, že som si dovolila minúť mojich vlastnoručne v školstve zarobených stodvadsať korún nasledoval trest. Môj otec sa rozhodol, že ma bude ignorovať... a vydržal dlho. Od deviatej do druhej poobede, jednoducho nemal záujem. Keď odignoroval aj moju tretiu otázku, stratila som záujem aj ja... načo sa budem zbytočne namáhať.

Keď sa poobede doviezol môj úspešný brat na chatu, môjmu drahému otcovi zablikali oči od šťastia a spokojnosti... bol zrazu celý bez seba ...a bol ochotný sa rozprávať... žiaľ, ale opäť nie so mnou. Tak som sa o tretej poobede zdvihla a „spokojne“ som odkráčala domov. Koniec debaty. V tom okamihu sa komunikácia na nedeľu medzi mnou a mojim otcom skončila nadobro. 

Priznávam, že neviem či ma to mrzí... skôr mi je to ľúto, ale aspoň som sa presvedčila, že tento náš „vzťah“ nikdy poriadne fungovať nebude ... ono ten vzťah už nefunguje dlho, ale vždy som možno tajne dúfala, že bude...

Možno bude fungovať, ak by som bola ochotná sa prispôsobiť požiadavkám môjho otca /ak by som nebola tvrdohlavo presvedčená o tom, že je pravda na mojej strane, o tom, že som úspešná aj ja, aj keď robím v školstve, len to nie je možno vidieť, o tom, že mám cenu, aj keď som slobodná a.../...možno budem preňho cennejšia, ak odídem zo školstva a pôjdem robiť niekam inam, kde zarobím viac... možno budem cennejšia, ak stratím vlastný názor a nebudem mu oponovať, možno ak ... ale to, už potom nebudem ja...