snezka

Konečne. Konečne držím v rukách diplom. Diplom, pre ktorý som sa vzdala zabehanej práce, pre ktorý som obetovala tri roky svojho života. Je to niečo, čo stálo za to. Spoznala som nových ľudí, mám množstvo užitočných, aj možno menej užitočných informácií. Mám pár nových dovolím si povedať  skvelých priateľov. Aj o tom bola stredná škola.

 

Držím v ruke diplom  a jeho dodatok. Bez dodatku je diplom nič iné, ako len trochu neobyčajný zdrap papiera.

Na úplnom konci dodatku v rámci charakteristiky študijného odboru je veta konanie absolventa :  „ jeho konanie má vychádzať z morálneho a humánneho prístupu k ľuďom, má vedieť prejavovať úctu, empatiu, útechu“  

...neviem prečo, ma napadla Mara v jednej nemenovanej nemocnici ... jej prístup je naozaj úchvatný....neviem, či má význam sa rozpisovať ďalej... sem by zapasovala veta dnes už opäť policajného prezidenta : „My vieme, že oni vedia a oni vedia, že my vieme“ ... všetci vedia a nikto, nič nerobí... neprajem nikomu nič zlé...len raz, ak bude dotyčná osoba potrebovať pomoc fyzioterapeuta, nech zažije jej prístup na vlastnej koži.... možno  ona nemá žiadny  dodatok k diplomu... alebo je to len o neúcte, vyhorení, alebo arogancii...

V rámci dodatku je zmienka aj o praxi v zdravotníckych zariadeniach...prešli sme tuším všetky  univerzitné nemocnice v Bratislave...ľudia rôzny, prístup, ešte rôznejší ...

K nemocnici  v Petržalke mám iný vzťah...zo všetkých mi  je asi najbližšia...darmo, boli sme tam na prvej praxi a na to sa nezabúda...po prvý raz  ARO, JISka, psychiatria, FRO...orta, traumatológia, oddelenie dlhodobo chorých...nemocničný bufet, vypisovanie papierov a chvíľami poraď si človeče sám... cievna a dýchacia gymnastika to boli naši tajný favoriti na prvej praxi...chôdza o barliach a kľúče na doťahovanie a úpravu barlí... neskôr bábätká s Dášou a moje utrápené srdce a oči plné  sĺz...

Nemocnica v blízkosti  ministerstva zdravotníctva  je iná kapitola...v skratke, niektorí ľudia by nemali učiť a ešte malý dodatok... študenti, nie sú lacná pracovná sila...najväčší zážitok mám asi z praxe na  gynekologickom  oddelení...snáď preto, že sme tam nikdy ani nevkročili...

V detskej fakultnej bolo fajn...človek, ktorý chcel a vedel naučiť...no a hlavne, tam boli bábätká ...  

Ďalšou nemocnicou v zozname navštívených je nemocnica v blízkosti jazera ... jeden   samo- nasierací  typ, milá veta hneď na úvod  praxe v zmysle toho, ako keď budete robiť skúšky u nás tak neskončíte...napriek  tomu, sme sa naučili dosť...niečo z motorických štádií pri NCMP, niečo z Bobatha ale hlavne...ako sa niekomu pratať s cesty...v konečnom zúčtovaní... môže byť...

K praxi na orte sa vyjadriť nedá...k učeniu tiež nie, ale popáleniny a psychiatria boli fajn. Dýchačka v nemocnici pri jazere bola skvelá...klobúk dole pred týmto fyzioterapeutom, darmo, špecialista je špecialista... odprednášané, odskúšané a ukázané...ďakujeme.  

Nemocnica skoro na konci sveta...obrovitánsky areál, pár oddelení... hľadanie tretieho oka, pár poznatkov z jógy a smrť... áno, viem, smrť je súčasťou života, ale aj tak sa na ňu nedá zvyknúť...alebo ja to možno neviem...

Nemocnica v centre... moja najobľúbenejšia... Nikdy, by som neverila, že si na ňu zvyknem... zvykla som si... človek si dokáže zvyknúť asi na všetko, aj na oprátku na krku...

V rámci tejto nemocnice sa vyjadrím len k jedinému oddeleniu...prax na neurológii bola úžasná a skvelá. A toto myslím naprosto a úplne vážne.

Mať prax s človekom, ktorý je špecialista, ktorý sa vyzná, chce učiť a dokáže učiť  je úžasné a skvelé. K tomu pridá osobný šarm a ľudský prístup. Žiadna arogancia, nadávanie, ani vyvyšovanie...veta : „no ako mládež, čo si dnes zopakujeme, čo chcete vedieť, čo Vás zaujíma, alebo Vám je nejasné“ ...znela pre nás, ako balzam na dušu... a tak sme sa učili a tešili na hodiny praxe... nie vždy sa nám chcelo, ale inak sa nedalo...

Odprednášané, vysvetlené, ukázané to máte...a tak teraz pôjdete Vy mládež...išli sme... nikdy nás nezhodila, poradila, znovu vysvetlila a  ukázala, mohli sme sa pýtať a nebáli sme sa ... nikdy ...vždy to bolo o komunikácii a o vzájomnej úcte a rešpekte, o tom, že nás nebrala ako nutné zlo a príťaž..o tom, že nás chcela niečo naučiť...a naučila ... a tá kytica, bola asi to najmenej, ako sa poďakovať ČLOVEKU, ktorý za to stojí...

                                                                                                    

PS. Napriek tomu, že som sa už raz písomne ospravedlnila budem písať aj o nemocniciach a aj o prístupe....

PS.1 tento článok je písaný na základe mojich osobných dojmov, pojmov a zážitkov...právo vyjadriť sa mám podľa ústavy tohto skvelého štátu....

PS.2 osoby a obsadenie môže a nemusí byť vymyslené...

PS.3 zajtra sa budem venovať škole :-)