snezka

Everest

 

 

Rada chodím a rada sa túlam. Mám rada vôňu rozkvitnutých lúk a lesa, ukrývajú svoje tajomstvá, rovnako ako zurčiace potoky a plesá. Ukrývajú život... . Chodievam rada pomedzi staré chalupy na samote u lesa, keď mi spoločnosť robí iba môj dych a fotoaparát.

Neviem, kedy som sa dopracovala k tejto záľube. Keď nás rodičia vláčili do lesa a v rámci rodinných dovoleniek sme chodili obzerať skanzeny a múzeá , liezlo mi to statočne na nervy. Vždy som sa čudovala nad tým, čo sa im už len môže zdať úžasné na nejakej starej polorozpadnutej drevenici, ktorá nemá ústredné kúrenie a všetky pre mňa podstatné veci...aj v lese mi bolo úplne jedno, či je daný strom borovica, jedľa, alebo lipa... Nikdy som nemusela tieto úžasné rodinné dovolenky, vždy som sa tešila, keď bolo po nich... a nemusím ich ani dnes.

Jediné čo sa zmenilo je môj vzťah k prírode... chodím tam rada, už to nie je také to nutné zlo, ako to bolo v detstve už je to o tom, že si tam chodím oddýchnuť a vyčistiť hlavu.... Ale najradšej tam chodím sama, je mi tak dobre...Je mi jasné, že kútov, ktoré sú úžasné je veľa, každého fascinuje niečo iné, ale mňa moje srdce ťahá len na jedno miesto, na miesto , kde má človek pocit, že stačí natiahnuť ruku a už sa dotýka neba... Áno, sú to Tatry... neviem síce vysvetliť prečo, ale fascinujú ma...napĺňajú ma energiou a pokojom. Chodím do Tatier rada, je to akési moje miesto, kam utekám, keď neviem ako ďalej, keď neviem, čo zo životom a potrebujem si vyvetrať hlavu a usporiadať myšlienky.

Tatry ma fascinujú, rada fotím a tu mám možností možno až príliš...ale aj tu sú miesta, ktoré sú mi bližšie...ktoré navštívim vždy, nech som v Tatrách deň, dva, či desať. Sú miesta, ktoré ma priťahujú a lákajú ako horolezca Everest. Priťahujú ma a volajú... no nie sú to končiare a štíty, ktoré sa mohutne vypínajú všade okolo...

Je to  môj Everest, miesto ukryté pod obrovským štítom Ostrvy, miesto, ktoré je schované medzi borovicami a neďaleko tečie potok. Ten, kto sa aspoň trošku vyzná v Tatrách, vie o čom píšem. Vie o čom je ten môj Everest. Je to o tichu a pokore, o takom tom divnom pocite pri srdci a na duši, ktorý ma vždy na tomto mieste prepadne. Vždy tu tíško stojím a pozerám vôkol.

Pozerám po kopcoch a skalách, ktoré sa týčia k nebu. Všade okolo mňa stoja ručne vyrezávané drevené kríže, stoja ticho a nepohnuto, týčia sa k nebu, k nebeskej bráne, k skalným štítom. Ticho stoja, ale keď sa ich človek dotkne, tíško prehovoria. Prehovoria o ľuďoch, ktorým sa stali hory osudné, prehovoria o ľuďoch, ktorí zväčša niečo hľadali, niečo ich ťahalo, lákalo a volalo... a oni išli za hlasom svojho srdca. Išli rovnako, ako idem ja, niečo ma tam vábi a vraví poď ďalej, neboj sa... a dobre počúvaj. A ja idem... pomaličky sa usadím      pod mohutnou Ostrvou a počúvam. Počúvam ticho a žblnkot potoka, počúvam príbehy, ktoré vietor nesie nadol, príbehy, ktoré rozprávajú kríže a tabuľky s menami... počúvam a moju dušu zahaľuje ten pocit, ktorý mám len tu. Pocit pokory a mieru na duši, pocit, keď sa hlava a duša dostanú na rovnakú vlnovú dĺžku...a mne je ....už konečne dobre...